Futbalový Hont má svojich kúzelníkov i svoje starosti
Foto: archív autora | Text pod foto: Aj tak sa niekedy rodili futbaloví kúzelníci, ktorým neskôr tlieskal futbalový svet. Na snímke riaditeľ Spojovej školy v Banskej Bystrici Ing. Ján Žuffa modeluje výuku mladých talentovaných chlapcov pri futbale aj v oblasti komunikácie. Na snímke spovedá tesne po jednom žiackom turnaji svojich vtedajších žiakov, neskôr majstrov Československa v dresoch Dukly Banská Bystrica a reprezentantov Československa Štefana Rusnáka (vľavo) a Mareka Penksu (vpravo). Dnes je nájsť taký moment výchovy v oblasti futbalu v našich zemepisných šírkach umením. Prečo?
Je medzi nami veľa takých, pre ktorých je futbalové dianie vo vlastných kluboch, výchova vlastných mladých talentov prioritou číslo jeden. A tak aj na stretnutiach I. triedy, ktorú riadi Oblastný futbalový zväz vo Zvolene, počujete napríklad také hlasy:
„Keď som ako stavebný robotník pôsobil zo 3 roky v Nemecku, obdivoval som tam ľudí, ktorí sa prišli na vidiecky futbal zabávať spoločne. Mám na mysli hráčov a divákov domácich, ale i hostí. Samozrejme, že i tam hrajú futbal vo vidieckych kluboch tí skúsenejší, ktorí sú už na sklonku svojej aktívnej futbalovej kariéry, ale aj tí mladí, ktorí s futbalom iba začínajú. Všetci sa v deň zápasu zoskupia, vytvoria zábavnú atmosféru a tešia sa, že futbal je tou hrou, ktorá vytvára nové a ďalšie priateľstvá, rodí talenty z regiónu pre vyspelé kluby, ponúka ich tam cestou napríklad aj trénerskej spolupráce či rodičov samotných, aby sa diváci neskôr z regiónu dokázali ešte väčšmi tešiť z futbalových klubových či reprezentačných mužstiev a družstiev na medzinárodnej úrovni.“
Mladý muž na tribúne vo Vígľaši Pstruši dopovedal svoju skúsenosť, zaplatil komunikatívne vyspelému a príjemne sa správajúcemu „výberčímu“ vstupného na tribúne 1 euro a bavil sa s rovesníkmi na výkone rozhodcu, subtilného chlapa, ale tiež na hre mužstva domácich v súboji s hráčmi FK Slovana Dudince.
Opodiaľ zo dvaja, traja starší páni nadávali pri bariére, vyhrážkami strašili rozhodcu, ktorý asi podobné móresy na slovenskom futbalovom vidieku veľmi dobre pozná. Moja maličkosť sa sústredila na tých hráčov, ktorí behali po trávniku. Obdivoval som hlavne tých, ktorí už mali na chrbte viac ako 35 krížikov, ale futbal stále nesmierne milujú, preto sa ním dokážu baviť sami a zabávajú pritom aj iných. Ich mená a priezviská sú uvedené na internetovom nosiči Oblastného futbalového zväzu Zvolen. Je tam uvedená aj tabuľka súťaže po každom kole, ale to je asi tak všetko, čo zvykneme dnes v propagácii futbalu robiť pre jeho vidiecky rozvoj a rozmach.
Kritikov je veľa, mne imponovalo vo Vígľaši niečo iné. Napríklad zábavné, ale múdre vyberanie vstupného, účasť, aktívna, športová, dokonca majstrovská a voňajúca človečinou priamo na hracej ploche zo strany bývalých ligových hráčov armádnej Dukly Banská Bystrica - Tomáša Pančíka s kapitánskou páskou mužstva Vígľaš – Pstruša na rukáve, ale aj Zdenka Kamasa v tom istom mužstve, či na druhej strane napríklad Mareka Penksu, ktorý sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia začal objavovať dokonca v zostavách kôl vo svete sledovanej nemeckej Bundesligy. Samozrejme, že ma napríklad zo strany mužstva Vígľaša zaujalo futbalové zanietenie aj ďalších, úchytkom spomeniem brankára Jána Laššáka (nie toho z hokejovej reprezentačnej brány, ale iba jeho menovca) vysokého, ale fair – play bojujúceho Válovčana, rovnako s číslom 7 na chrbáte hrajúceho Jána Marcineka a ďalších, ale tiež brankára Davida Ballu v drese Dudiniec, ktorý dochádza na zápasy svojho mužstva až z ďalekej Bratislavy, vysokoškoláka Dušana Strieborného či skúsenejších futbalistov v modrom oblečení Slovana Dudince Jozefa Saba bojujúceho s nasadením v záložnej trojici, Romana Sochora hrajúceho v strede obrany, Mariána Terena, ktorý priviedol mužstvo na hraciu plochu s kapitánskou páskou na rukáve, Šimona Šnajdera a Štefana Chrenovského a ďalších.
Viete prečo uvádzam práve tieto mená? Všetci statočne bojovali. Nepodľahli dvom, trom hulvátsky sa správajúcim krikľúňom, ktorí keď zbadali, že si ich vyše 150-členné divácke zoskupenie nevšíma a ignoruje ich vulgárne pokriky, začali sa obracať k ostatným divákom samotným s tým, že oni dvaja – traja zabávajú pokrikmi všetkých?!
Nepochodili. Vo Vígľaši – Pstruši vyhral futbal ako zábava, ako kumšt robiť niečo užitočné pohybom pre seba i druhých. V súčasných dedinských podmienkach. Viem, v Dudinciach, Želovciach, ale i podaktorých iných mestečkách a na dedinách slovenského vidieka práve takí futbalisti a im podobní funkcionári futbalových životov majú podporu aj zo strany primátorov či starostov miest a obcí, mestských či obecných zastupiteľstiev.
Patrilo by sa aj o ich menách a priezviskách, hlavne názoroch na súčasný vidiecky futbal písať, dnes však uvádzam príklady stále žijúcich futbalových kúzelníkov slovenského Hontu vo vidieckych mužstvách.
Taký Marek Penksa. Majster Európy vo futbale už v čase, keď mal iba 16 rokov, ako 17-ročný však už hral v nemeckej Bundeslige a s Pavlom Nedvědom, neskôr slávnym futbalistom Juventusu Turín, nositeľom Zlatej lopty, hral výborne vo vekovo oveľa staršom výbere vtedajšej československej reprezentácie.
Dnes podaktorí mladí chlapci, napríklad konkrétne z Dudiniec, ani nevedia, od koho majú možnosť učiť sa priamo na ihrisku veľkému futbalu. Pritom zdôrazňujem, nie je hanbou nevedieť. Mnohí nevedia, že nevedia, lebo pre vlastnú nevedomosť ani vedieť nemôžu.
Hanbou je nechcieť sa učiť. Byť pyšný na vlastnú mladícku hlúposť a vlastné slabé ovládanie abecedy toho, čo ma môže v živote urobiť zrelším, šikovnejším, žiadanejším, vyhľadávanejším, hlavne však múdrejším. Aj o tom vo vyspelom svete bývajú riadky v súvislosti s futbalom na vidieku.
Keď som bol pred rokmi na jednom veľkom turnaji v Nemecku, všímal som si ako vtedajšie mladé talenty v dresoch španielskych, portugalských, nemeckých či francúzskych mládežníckych klubov hľadali medzi prítomnými vtedy majstrov sveta a Európy, ktorých vnímali ako úžasné modly a svoje vzory. Všímal som si i našich chlapcov. Tí ten turnaj v Nemecku viackrát vyhrali. A viete, čo ma tam, v ďalekom nemeckom Ostrachu zaujalo? Ako celé malé vidiecke futbalové divácke i funkcionárske prostredie tvorili mamičky, otcovia rodín, z ktorých aj ich deti hrali či začínali hrať futbal. Prinášali na turnaj napečené koláče, minerálky, čaj, ale i seba samých s dobrou náladou a rečou priateľstva.
Škoda, že naše slovenské médiá o tom písali a stále píšu veľmi málo. Dokonca takmer vôbec nepíšu. Potom existuje aj následok, že našinci také príspevky ani nečítajú.
Keď som odchádzal z sobotu 24. augusta toho roku Vígľaša Pstruša, neskloňoval som v svojej mysli konečný výsledok majstrovského zápasu Vígľaš Pstruša – Slovan Dudince 2:8, ani krásne góly, ktoré dávali Tomáš Pančík 2 na jednej strane, Marek Penksa 3, Simon Šnajder 2, Štefan Chrenovský 2 a Jozef Sabó 1 na strane druhej. Rozmýšľal som, ako sa rodili niekedy na Honte futbaloví kúzelníci. Svet tak spoznával ich rodiská, spoznával vďaka nim tradície Hontu i krásu našej vzácnej dedovizne. Rozmýšľal a hľadal som, ale úprimne znova píšem, nenašiel som tie pravé odpovede na jednoduché otázky: „Ako si vlastne vážime našu dedovizeň našimi prístupmi, našou vlastnou výchovou k našim životom a životom našich potomkov?“ Dokážeme sami sebe dať na také otázky úprimné odpovede? Rozmýšľame úprimne nad sebou samými, ako zdobíme svojimi životmi vlastné rodiská a bydliská? V tomto prípade trebárs len futbalom a dianím vôkol neho. Ale múdri tvrdia, že v živote všetko so všetkým veľmi úzko súvisí…
