Kalendárium (7) - Bývalá skvelá sólistka folklórneho súboru PUĽS si pochvaľuje pobyt v Kúpeľoch Dudince

Úvodné foto: Rozprávať príbeh je ľahšie pri šálke čaju, ako, trebárs aj pri tej najlepšej zmrzline Macedónca. Hlavne, ak ten čaj pijete z tej istej šálky ako po tanci...

Nestretávame sa často, ale pri našich spoločných dlhších rozhovoroch nechýba takmer nikdy argumentácia.

Prostredníctvom našich spomienok na materiálne, duchovné, sociálne, ale i prírodné hodnoty regiónov, v ktorých sme vyrastali. Inak tomu nebolo ani v týchto dňoch, keď som ju stretol v objekte kúpeľného domu Rubín. A ona mi na to. 

„Fantastickí ľudia, skvelý kraj, krásne čistučké kúpele, skutočná oáza ticha, pokoja, výborná strava, veľmi kvalitné služby, ochotný ústretový personál. Už rozumiem, prečo sem chodieva tak rada roky moja najlepšia priateľka z Prešova, Marienka. Ja som po prvý raz v kúpeľoch ako klientka. Vieš, že mám za sebou ťažkú operáciu i veľké ťažkosti so zdravím, že prakticky znova začínam trošku viac chodiť, ale toto zariadenie, to ti je fantázia. Nečudujem sa a už verím jednej náhodnej spolupacientke z Bratislavy, ktorá nám predvčerom v čase voľna rozprávala, že do Rubína a Smaragdu chodieva pravidelne vyše 20 rokov,“ pustila sa do hodnotenia, len čo sme sa stihli objať a stihol som jej položiť otázku: „Tak ako sa máš, Elenka naša!“

Elenka, pod rodným priezviskom Čupkayová, dcéra otca Ondreja, ktorý sa učil poctivému životu ešte v Zlíne, kde býval na izbe počas získavania svojej odbornosti aj so slávnym synom Tomášom Janom Baťom. Neskôr sa zoznámil s členkou ochotníckeho divadla v Kokave nad Rimavicou Zuzanou Šuniarovo. Tá dostala už do kolísky v rodnom domci, vtedy vo Svite, kde otec po ukončení školy odišiel pracovať, talent pre praktické šírenie tradícií slovenského folklóru sólovým ľudovým tancom. 

„Tanečnicou som sa chcela stať od detstva. V jednom období som už mala namierené na štúdium medicíny, ale vyhral na celej čiare folklór. Reč môjho srdca a v rodine uplatňovaná disciplína z Baťovej fabriky zvíťazili na celej čiare,“ priklincovala dôrazným tónom vo voľnej debate.

Keď som jej predostrel zložitým bežným hovorom žiadosť o jej návraty do dávnej minulosti, k napísanému vyššie dodala hrdo:

 „Kokava nad Rimavicou zostala jednou z bášt slovenskej folkloristiky, o čom môžem konkrétne rozprávať presne tak, ako dnes tvrdím, že Kúpele Dudince sú kúpeľným zlatom zdravia, pokladom cenným a potrebným pre zdravie nás všetkých, pod našimi krásnymi Tatrami.“

Keď to dopovedala, povzdychla si, ako je len potrebné šíriť bohatstvá našich regiónov a dopĺňať všetko, čo ešte nebolo a nie je prebádané vedecky, napríklad z oblasti prírodných krás, z oblasti nášho bohatého krásneho folklóru, či ponúkané liečivými prameňmi ako žriediel zdravia zdravého národa slovenského. Samozrejme, nemal som pri sebe mikrofón, aby som tie krásne jej repliky mohol zachytávať presnejšie, ale mená a priezviska, ktoré spomínala, dnes bežne vzdelaný Slovák iste pozná.

Elenka Pastoráková, ktorá prakticky svojou náručou úprimnosti a otvorenosti napísala už siedmu kapitolu nášho Kalendária, sa snaží sprístupňovať svetu svoju filozofiu života na základe vlastných skúseností, vlastného poznania, vlastného prežívania. 

Počas svojich spomienok približovala okrem iných citácie bývalej slávnej choreografky Podduklianskeho umeleckého ľudového súboru Melánie Nemcovej, ktorá ju do PUĽSu prijala, ale aj manželky svojho partnera - tanečníka na javisku počas vystúpení sólotancov Jozefa Bakšaya, jej dobrej kamarátky Evky Bakšayovej, ktorá tancovala niekedy výborne v SĽUKu, aby práve jej mohla robiť špeciálnu „trénerku“ sólo tanca v PUĽSe, keď mala sotva 18 rokov, rovnako i výrok slávneho a nezabudnuteľného Štefana Nosáľa, ktorý jej pri jednom stretnutí po rokoch povedal: 

„Rád som, že sme sa po rokoch, Elenka, mohli znova vidieť pri folklóre.“

 Keď mi to rozprávala počas koštovky kvalitnej zmrzliny Macedónca v Kúpeľoch Dudince a.s., zastavila sa, aby podčiarkla:

„Najväčšia hodnota pre môj život. Slávny pán Štefan Nosáľ vedel, kde boli a zostávajú vlásočnice, to pravé zdravé podhubie slovenského folklóru. Nie raz navštívil rodisko mojej mamky a pobudol v rozhovore s mojím bratrancom Paľom Bútorom v Kokave nad Rimavicou. Málo sa píše o tých a zabúda často na tých, ktorí nás kráse a hodnotám našej minulosti obdivovanej a šírenej svetom úprimne učili. Len môjmu srdcu tú pravú hodnotu vtedy posunul pre mňa na večnosť tento skvelý človek.“

Elenka, dnes už dôchodkyňa, úspešná absolventka Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove s aprobáciou telesná výchova -  prírodopis to rozprávala s takým zápalom a krásou reči, že mi to pripomínalo miestami napríklad tvrdenie futbalového velikána Johana Cruyffa, ktorý vo svojej filozofii futbalu vysvetľuje, prečo a v čom spočíval základ veľkého prelomu tejto hry vo vtedy slávnom Ajaxe Amsterdam. On hovoril o kombinácii talentu, techniky a disciplíny, pričom nezabudol podčiarknuť význam sebadisciplíny. Prečo toto píšem práve teraz?

Znova si pomôžem výrokom niekoho iného. Tentoraz budem citovať z ekumenického prekladu, ktorý je v knihe Kazateľ napísaný takto:

„Všetko má určenú chvíľu a každé dianie pod nebom svoj čas:

Je čas rodenia a čas umierania,

čas sadiť a čas trhať,

je čas zabíjať i čas liečiť,

čas búrať a čas budovať,

je čas plakať a čas smiať sa,

čas trúchliť a čas poskakovať,

je čas kamene rozhadzovať a kamene zbierať,

čas objímať a čas objímanie zanechať,

je čas hľadať a čas strácať,

čas opatrovať a čas zahadzovať,

je čas roztrhávať a čas zošívať,

 je čas mlčať a čas rozprávať,

je čas milovať a čas nenávidieť.

Čas boja a čas pokoja.“

Sedím s Elenkou Pastorákovou, rozprávame o živote, športe, médiách, škole, folklóre, ľudskom zdraví, múdrych ľuďoch, učencoch, o nás, ale aj o budúcnosti.

Nedá mi, aby som sa jej znova neopýtal, ako dokázala v úlohe sólistky počas tanca na jednom mieste urobiť v krátkom momente až 30 otočiek na jednej nohe. A ona mi na to: 

„Veď som ti to už okrajovo povedala. Učila som sa to, trénovala som to pod odborným vedením spomínanej Evky Bakšayovej. Veľmi som chcela vedieť kvalitne priblížiť slávny slovenský folklór ľuďom, ktorí ho milovali.“

Dopísal som do poznámkového bloku. 

Tlieskala jej celá Európa, tlieskala jej ďaleká Amerika. Prečítala si to, usmiala sa, aby tu chvíľu ukončila.

„Všetko je minulosť.“

 A ja jej na to i všetkým, ktorí sa rozhodli dočítať dnešné Kalendárium (7) :

„Ale mi sme rozprávali aj o budúcnosti. O tej však Oscar Wilde povedal: Z budúcnosti sa stáva minulosť, preto nás prenasleduje do konca života.“