null

Úvodné foto: null | Foto: autor článku

Keď slávni futbaloví velikáni boli skloňovaní v súvislosti s Hontom...

Úvodné foto: Takto sa v prestávke futbalového stretnutia, dňa 4. októbra 2003 v Dudinciach, dali zvečniť pre futbalovú kroniku, na požiadanie kronikára zľava doprava: bývalý prvoligový futbalista Žiliny a Sparty Praha, reprezentant Československa Stanislav Griga, olympijský víťaz z Moskvy, brankár prvoligovej Lokomotívy Košice Stanislav Seman, docent PhDr. Jozef Vengloš, primátor mesta Ing. Štefan Pokľuda, vtedajší podpredseda Slovenského futbalového zväzu, predtým rozhodca FIFA JUDr. Bohdan Benedik a bývalý prvoligový futbalový brankár mužstiev Slovana Bratislava, FC Košice a Humenného, predtým však dorasteneckého kolektívu Dukly Banská Bystrica, René Babušík. | Foto: autor článku

Na Honte, presnejšie v  kúpeľnom v mestečku Dudince žijem vyše 16 rokov. Dosť času, aby som mohol verejnými odpočtami skloňovať slovenských velikánov z pohľadu žijúcich pamätníkov na tomto kúsku štedrosťou prírody obdarenej zeme. 

Keď som sa v utorok večer 26. januára toho roku po náročnej ceste autom z Prešova do Dudiniec púšťal do písania nekrológu o docentovi Jozefovi Venglošovi, ktorý mi veľmi pomohol svojou futbalovou a pedagogickou dlhoročnou odbornosťou pochopiť, prečo sa patrí ctiť novinársku etiku aj vo futbale, myšlienkami som sa vrátil až k Ladislavovi Kubalovi. Futbaloví fajnšmekri vedia iste o tomto skvelom hráčovi, budapeštianskom rodákovi oveľa viac ako moja maličkosť, ale mnohí nevedia, ako aplaudovali trom skvelým futbalovým velikánom sveta ( „Jim“ Šťastný, Ladislav Kubala a Jozef Vengloš – pozn. autora), napríklad na stretnutí členovia Únie európskych futbalových trénerov vo Viedni. Bližšie je v nekrológu o nedávno zosnulom docentovi Venglošovi možno aj preto táto trojica futbalových velikánov aj našich slovenských dejín, (viac na: https://duklasport.sk/futbalovy-svet-opusta-velka-a-vzacna-osobnost-pan-docent-jozef-venglosnie náhodou pripomenutá. 

Na náraste hernej kvality práve aj nebohého Ladislava Kubalu zanechal úžasnú odbornú pečať svojimi tréningami „Jim“ Šťastný a Kubala, pán futbalista, v mladosti futbalový talent na pohľadanie to nie raz priznal. Verejne. Také priznania nepotrebujú, ba nemali by obsahovať iné nepodložené svedectvá vtedajšej doby. A aby nebolo toho všetkého málo, prečo je novinárska športová etika dôležitá, práve pán docent Vengloš, ktorý hráčsky a trénersky tiež zrel pod odborným i ľudským drobnohľadom spomenutého Jima Šťastného, vedel prostredníctvom svojich životných skúseností a postojov prinášať svetu futbalové dôkazy.

Keď známy mládežnícky tréner Mgr. Peter Benedik v kancelárii MsÚ Dudince prisľúbil vtedajšiemu primátorovi Ing. Štefanovi Pokľudovi, že práve docent Jozef Vengloš prinesie spolu s najčerstvejšími majstrami Európy vo futbale na pôdu Dudiniec znova raz veľký a eticky hodnotný festival futbalovej krásy s odkazom pre ďalšie naše životy na futbalovom Honte, spomenutý veľký nadšenec futbalu na primátorskej stoličke zrejme cez svoje vnútro prijímal také slovo za málo reálne. 

To obyčajné, ale chlapské slovo bolo 4. októbra v 2003 roku naplnené do poslednej litery. Kráčal som v ten pamätný deň sám s pánom docentom Jozefom Venglošom od liečebného domu Diamant po vtedajšie vynovené futbalové ihrisko, keď mi porozprával aj toto: 

„Vieš, tie staršie futbalové časy neboli vôbec ľahké. Samotní milovníci futbalu, tie veľké talenty, na ktoré sa pýtaš, tak milovali futbal, že pre jeho krásu a svoj ľudský spoločenský i futbalový rozlet vo svete prinášali často svoje vnútorné obete. O chvíľu sa zídu v kabíne futbalových Dudiniec pozvaní majstri Európy Jožko Móder, Laco Jurkemik, vraj účasť prisľúbil, informoval ma Peter Benedik aj olympijský víťaz z Moskvy Stano Seman, prísť by mal aj legendárny Zdeno Nehoda i podaktorí ďalší hráči, spomína sa tiež maďarský reprezentant Lájos Détári. Jeden tu však isto nebude, ktorý by tu bol aj teraz nesmierne rád. Ak by žil, bol rodákom zo Šiah a trénoval slávny ŠK Bratislav - Ferdinand Daučík. Iste by sa tešil z takého stretnutia futbalových velikánov. Vtedy ešte chlapec sa vďaka talentu a vlastnému úžasnému chceniu prepracoval cez futbalové Komárno až do španielskeho futbalu. Práve on v polovici štyridsiatych rokov, ešte pred II. svetovou vojnou, vedel o kvalitách talentovaného Ladislava Kubalu. Najskôr ho však stiahol do reprezentácie ŠK Bratislava, ba na niekoľko zápasov aj do reprezentačného dresu vtedajšieho Slovenska.“ 

Pre mňa bola vtedajšia výpoveď pána Jozefa Vengloša, osobná, úprimná dokladaná úžasným pedagogickým taktom, ďalšou veľkou výzvou zaoberať sa zoširoka informáciami o osobnostiach, ktoré žili aj na Honte alebo sem prichádzali s inými, aby tvorili krásne dejiny, v tomto prípade futbalového Hontu.

Bola výzvou ešte viac hľadať a študovať na konkrétnych prípadoch detaily praktickej realizácie humanizmu v športe, lebo bez humanizmu už nemusí ísť o šport či futbal vôbec.

Krása futbalu a ľudskosti musí byť vždy uprednostňovaná pred akýmkoľvek množstvom peňazí. Preto je futbal úžasným svetovým fenoménom ľudských nefalšovaných priateľstiev a vzájomného spoznávania aj národných či národnostných kultúr a spôsobu ich života.

V spomínanom roku 2003, práve vďaka zaujímavému rozprávaniu docenta Vengloša, sme podišli až do futbalovej kabíny a v nej už sedeli na reprezentatívne upravených hráčskych laviciach pod svojimi menami reprezentanti bývalého Československa. Len zranený Stanislav Griga stál smutnejšie opretý o okno. Pán docent Vengloš všetkých veľmi úprimne privítal, Lájosovi Détarimu, bývalému skvelému reprezentantovi Maďarska umožnil „rýchly predzápasový prestup“ z výberu Hontu do mužstva majstrov Európy 1976, aby nakoniec povedal:

 „Trénerským bossom tohto atraktívneho zápasu bude tu prítomný Peťo Benedik. Ja sa chcem tešiť zo zábavy neviazane ako všedný divák. A tých tu dnes prišlo dosť.“ 

Keď to vtedy Jozef Vengloš dohovoril, vyšiel som s ním z kabíny ku komentátorovi zápasu Karolovi Polákovi a prezrel som si výber mužstva Hontu. V jeho vtedajšej zostave, som v tom čase poznal bližšie len dvoch hráčov - záložníka Zoltána Ofellu z futbalového maďarského Vácu a súčasného generálneho riaditeľa Kúpeľov Dudince a.s., JUDr. Slavomíra Brzu, ktorý v detskom a dorasteneckom veku bol hráčskym obojživelníkom. Vedel som, že hrával s obľubou tak futbal, ako aj hokej. Známy ligový hráč, akademický majster Československa, ktorý bol na sklonku svojej úspešnej kariéry aj hrajúcim trénerom futbalových Šiah, dlhoročný obyvateľ Dudiniec, Ing. Ján Zekucia, prizeral zápasu v hľadisku.

Bývalí hráči vo výbere pána Jozefa Vengloša hrali v tradičnom bielo – modro – červenom oblečení, mužstvo Hontu bolo celé v modrom. Futbalovú výstroj pre Venglošovcov objednal a zaplatil vo Fiľakove z vlastnej peňaženky týždeň pred spomenutým stretnutím Mgr. Peter Benedik. So slovami:  „Z úcty k majstrom Európy a aj ako čerstvý občan Dudiniec, zainvestujem. Bude to výstroj na roky pre podobné výbery zaujímavým futbalových súbojov na Honte a možno aj inde.“ 

Samozrejme, bol som pri tom. Usmial som sa a skôr podpichovačne než s tým, že verím tomu,čo hovorím, som zareagoval: 

„Majstri Európy ti po zápase tieto dresy rozoberú.“

Peťo viedol mužstvo, najskôr striedal v 60. minúte Lájosa Détáriho. Kľúč od kabíny mala iba moja maličkosť. Prišiel som s ním do kabíny, tiež s jeho manažérom. Bývalý špičkový futbalista viacerých európskych veľkoklubov sa najskôr pomaly vyzliekol, ešte skôr než sa šiel osprchovať som mu stihol povedať, že bola pre mňa česť vidieť po novom peknom trávniku hrať skvelý futbal v podaní Lájosa Détáriho. A on mi potom, keď už mal na sebe civil, povedal: „ Mám k vám prosbu. Veľmi ma poteší, ak v mojej vitríne pribudne dres a trenírky z tohto prekrásneho stretnutia. A že je tu pán Vengloš? To sme si čím vyslúžili?“ Usmievali sme sa spoločne. Z čoho on, veľmi neviem, ale ja z toho, že Peter Benedik prišiel o prvý dres...

Po Détárim striedal Zdeno Nehoda, aj tomu som po jeho žiadosti dovolil zobrať dres na pamiatku. Potom to ešte zopakoval Jožko Móder, Ladislav Jurkemik ale i ďalší.

Keď sa ma Peter Benedik opýtal na recepcii, či som dal pobaliť výstroj, odpovedal som mu. „Samozrejme. Bez dresov a trenírok, ktoré si zobrali, lebo pýtali si ich na pamiatku všetci do jedného, čo ich mali oblečené. Potom si ich vzájomne v kabíne po zápase podpisovali.“

Peter do kabíny síce prišiel, no len čo sa všetkým poďakoval za hru, už sa ponáhľal k ďalším vzácnym hosťom, takže si podpisovanie dresov ani nevšimol.

S odstupom času, vlastne až pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že tak sa tiež tvorili na Honte priateľstvá. Nielen futbalové. Také, ktoré obsahovali a aj dnes, keď sa tvoria, ostáva mi veriť, že tiež obsahujú ľudskosť, dobrosrdečnosť životnú múdrosť a celospoločenskú radosť. 

Docent Vengloš už nie je medzi nami. Len jeden malý íver z jeho bohatého futbalovo-spoločenského života. S úžasnými rozmermi profesionality, ľudskosti a srdečnej úprimnosti. Tí spomínaní i nespomínaní aktéri s loptou na hracej ploche zapísali v tom čase do spoločenskej kroniky Hontu udalosť, ako sa sami presviedčate, veľkého európskeho rozmeru. 

Aj taká spomienka na Jozefa Vengloša nech ide z Dudiniec, celého Hontu, tam hore do nebíčka, z ktorého sa možno práve v tej chvíli pozerá aj na vás ako, ste dočítali tento nie každodenný príbeh....