Na začiatku októbra prebehlo slávnostné odhalenie Pamätnej tabule olympionikovi Alojzovi Szokolyimu v Šahách. Počas tejto nevšednej udalosti som nadobudol dojem, že v každom medailistovi zo športovej olympiády dozrievajú v osobnosti dvaja ľudia - hviezda športu a jeho robotník. Tou hviezdou na nebi olympizmu sa človek nerodí, ale vďaka práci na sebe samom sa potom hviezdou stáva.
Aby hviezda atletického olympijského neba nezhasla, aj žiara Alojza Sokoliho, rodáka z dedinky Hronec pri Brezne, neprišla do regiónu Hont z vonku. Ona vyšla z jeho vnútra. Preto nepotrebovala žiaru diamantu, ale reč srdca ľudí, ktorí si vážili a budú na veky ctiť myšlienky olympizmu. Budú ich skloňovať v láske k druhému, tomu úspešnému, nevyumelkovanému.
Predseda Olympijského klubu Alojza Szokolyiho v Šahách, štatutár tohto kvalitného klubu olympijského hnutia dole, stredoškolský učiteľ telesnej výchovy, absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave, František Révész pri príležitosti odhalenia tabule na budove rímsko–katolíckej fary, kde bola niekedy umiestnená škola, ktorú Alojz Szokolyi navštevoval, okrem iného povedal:
„O regionálnych športových dejinách boli napísané viaceré knihy. O významnej osobnosti z nášho regiónu Hont v súvislosti s jej úspechmi v športe vyšlo okrem kníh množstvo článkov, štúdií, recenzií, bolo tak v rozhlase či televízii odvysielaných množstvo relácií, aby sme Alojzovi Szokolyimu, v určitom období 19. storočia hlavnému archivárovi Hontianskej župy, odhalili jeho Pamätnú tabuľu. Alojz Szokolyi sa narodil 19. júna 1871 a ako trojročný sa dostal k svojim krstným rodičom do Šiah. Do ľudovej školy chodil v Šahách. Dva roky navštevoval Gymnázium v Banskej Štiavnici, ale zmaturoval na Piaristickom gymnáziu v Leviciach v roku 1889. Hneď po ukončení stredoškolských štúdií začal študovať na Lekárskej fakulte v Budapešti. Na prax najviac chodieval k lekárovi Kovács Sebestyén Endre, neskôr spoluzakladateľovi a prvému riaditeľovi nemocnice v Šahách. V roku 1900 sa Alojz Szokolyi oženil s kontesou Šarlotou Bertcholdovou a mali päť detí. Po svatbe ale v štúdiu medicíny nepokračoval.“
Odborníci z oblasti športovej histórie sa menej zaoberali písaním mena a priezviska Alojz Sokoli. Ani pri príležitosti takej slávnosti, akou odhalenie tabule tejto osobnosti bolo, nie je verejnosti známe, kedy, kde a či oficiálne bolo z matriky v Hronci zmenené priezvisko Sokoli na Szokolyi. Túto oblasť nechajme riešiť jazykovedcom. Isté však je, že počas peštianskych študentských rokov sa práve tento významný športovec vtedajšej doby stal milovníkom atletiky.
Vo svojom vystúpení to zdôraznil aj František Révesz, keď povedal:
„V roku 1890 bol medzi účastníkmi jesenných pretekov Maďarského atletického klubu a zvíťazil v behu na 100 yardov. O rok neskoršie je suverénne najlepší v behu na 100 metrov a v prekážkovom behu na 400 metrov. Po ďalších domácich úspechoch nasledoval prienik medzi špičky svetového šprintu. Na novodobých olympijských hrách v Aténach. Keďže štartoval v I. rozbehu, dostal štartovné číslo 1, teda bol prvým pretekárom zapísaným medzi účastníkmi novodobých OH spomedzi všetkých účastníkov. V behu na 100 metrov dobehol tretí.“
Každý športový novinár prítomný pri takom konštatovaní uvažuje nad pojmom úspech. Matka Tereza, rímsko–katolícka mníška, povedala: „Boh nás volá k vernosti, nie k úspechu.“
Aj dnes v prítomnosti mnohých účastníkov z radov skôr narodených i mladších súčasníkov nášho života pri odhaľovaní pamätnej tabule na priečelí farského úradu v Šahách, ktorý sa nachádza takmer v centre tohto historického mestečka, viera k pravdivým vývojovým tendenciám je podstatnou súčasťou olympijských dejín. Kultúrnym stupňom vývoja a rozvoja národov a národností sveta. Až tak vysoko sa patrí vnímať odhaľovanie tabule Alojza Szokolyiho na tomto priečelí.
Veď tento pretekár dosiahol počas svojej športovej kariéry 13 rekordov. Naposledy, ako potvrdzujú historické fakty, štartoval na súťaži v Prahe 1. júla v roku 1900. Do Hontianskej župy sa vrátil Alojz Szokolyi ako milovník športu aj z veľkých a slávnych podujatí.
„V roku 1902 bol spoluzakladateľom Športového klubu v Šahách. Tento klub organizoval povestné majstrovstvá Maďarska v lawntenise. Zápasy sa hrávali na trávnatých kurtoch vedľa záhradnej reštaurácie Wagner na Homoku,“ sprístupnil svoje historické dokumenty a na základe nich aj publikované poznanie František Révesz.
Na slávnostnom odhalení Pamätnej tabule Alozovi Szokolyimu boli prítomní aj zástupcovia Maďarskej olympijskej akadémie a maďarskej obce Bernece, kde 9. septembra 1932 vo veku 51 rokov Alojz Szokolyi zomrel. Zaujímavé bolo dozvedať sa na verejnosti, že Szokolyi nepodporoval len šport. Od roku 1909 bol predsedom Spolku ochrancov zvierat v Šahách a v roku 1910 bol spoluzakladateľom súťaže gajdošov na dvore župného domu. Ešte neskôr, v roku 1914 sa stal riaditeľom filiálky Červeného kríža v Hontianskej župe. Potom sa niet čo čudovať, že ho na poslednej rozlúčke v obci Bernece vyprevádzal mnohotisícový dav ľudí.
Slávnosť otvárala Lucia Mokšová, laureátka Levického hudobného festivalu, jeho minuloročná víťazka vo svojej kategórii, žiačka Základnej umeleckej školy v Šahách, zmesou ľudových piesní hrou, ktoré hrala na zubcovej flaute. Vtedy si prítomný dotykom srdca uvedomovali súvislosti životných ciest a dotykov s časom i dobovými súvislosťami v kráse postojov k umeniu a hodnotám súčasného života. Pri dotyku lásky človeka s človekom sa každý stáva, ani si to neuvedomujúc a nevediac, básnikom a učiteľom doby. Akým, to už záleží na samotnom jedincovi.
Predseda Združenia olympijských klubov Slovenska Ivan Čierny počas príhovoru k účastníkom slávnostného odhalenia Pamätnej tabule Alojza Szokolyiho v Šahách.
„Alojz Szokolyi pri svojich návratoch zo Šiah bol v dedinke Bernece očakávaný mnohými deťmi aj preto, lebo tie deti miloval. Miloval obyčajných ľudí. Ako manžel grófky sa prostredníctvom kuchárky dozvedal o starostiach a trápeniach jednoduchých ľudí v okolí, kde žil, aby potom pomáhal, kde sa dalo. Deťom nosieval počas návratov zo Šiah hlavne čokoládové cukríky,“ zaspomínal na tomto stretnutí László Kertész, pedagóg, historik, absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu v Budapešti, v určitom období riaditeľ školy v obci Bernece v Maďarsku.
„Táto tabuľa Alojza Szokolyiho je jednou z 86 tabúľ, ktoré budú pripomínať deťom škôl v teritóriách celej Slovenskej republiky slávne osobnosti olympijského športu. Dôstojné odhalenie i pekné účastnícke zoskupenie vás všetkých, ktorí ste tu prišli, je dotykom návratov k slávnym časom jednej z veľmi významných osobností olympizmu. Práve váš Olympijský klub v Šahách, ktorý je jedným z 24 aktívne pracujúcich a pôsobiacich v Slovenskej republike a je súčasťou Združenia olympijských klubov pri Slovenskom olympijskom výbore, patrí svojou činnosťou medzi najkvalitnejšie.
Nie náhodou nesie názov Olympijský klub Alojza Szokolyiho v Šahách. Tu prítomný olympionik, medailista z OH 1996 v Atlante, potom v Sydney, Athénach či Pekingu, stolný tenista, paraolympionik Ladislav Gaspár, držiteľ 5 olympijských medailí z paraolympiád, ale i ďalší paraolympionik zo Šiah Štefan Bogdan, ktorý vybojoval na paraolympiáde v Barcelne v roku 1992 bronz sú tiež tými v zástoji úspešných olympijských medailistov.
Vnímajme tieto tabule na školách ako verejné pocty i výzvy k návratom dotykov k olympijským myšlienkam. Nedovoľme prekrúcať dejiny a podstatu konania olympiád, na ktorých žali slávu a svetové pocty aj naše vzácne osobnosti.
Dotyky s virtuálnym svetom sú dnes na mnohých miestach veľmi studené a zavše i bolestivé, dotyky s rečou vlastného srdca v sebe skrýva myšlienka zastaviť sa pri takej pamätnej tabuli, akú tu odhaľujeme s celou svojou úprimnosťou. Zastaviť sa, dotknúť času, driny, veľkosti úspešnej športovej osobnosti i našej spoločnej histórie, človečiny nevynímajúc.
Láska na večnosť môže byť odkazom aj z tejto akcie prostredníctvom dotykov ľudských duší pre pokolenia terajšie i tie, čo prídu po nás. Vzácna to metodika výučby aj pre všetkých pedagógov škôl, kde sú tieto tabule umiestnené alebo do konca tohoročného novembra umiestnené ešte budú,“ povedal tesne pred odhalením Pamätnej tabule Alojza Szokolyiho v Šahách predseda Združenia olympijských klubov Slovenskej republiky, bývalý úspešný reprezentant Československa v behu na 110 metrov cez prekážky, dlhoročný veliteľ Dukly Banská Bystrica, brigádny generál, PaedDr. Ivan Čierny, aby po nich spolu s Františkom Révészom a generálnym sekretárom Maďarskej olympijskej akadémie Bélom Györgym tabuľu slávnostne odhalili.
Text: Jozef Mazár
Foto: Peter Štrba, Šahy