Očarení krásou a ľudovým koloritom: Vzácny darček Hontu a svetu

Úvodné foto: Niekto zvykne na taký záber povedať: pracovisko pani Viery Šimčíkovej. My po našom vnímaní a rozhovore s ňou na tomto mieste tvrdíme: Svet pani Viery Šimčíkovej, ktorý hladí v každom okamihu rečou vlastného srdca. Dáva mu dušu, energiu ešte skôr, než ho vyšle na cestu k spotrebiteľovi. | Foto: archív V. Šimčíkovej

Ona vyštudovala nemčinu a dejepis, on vo Švajčiarsku vybudoval manufaktúru na výrobu potravín. Obaja hľadali a chceli viac, našli seba i panenské rastlinné oleje, vďaka čomu vlastnia ich výrobky certifikát „Regionálny produkt Hontu“.

Ona - mladá, elegantná, empatická a rozhľadená, krásna, nielen vzdelaná, ale aj bystrá a múdra žena spod Poľany, on - syn nemeckých rodičov, ktorému sudičky pribalili do kolísky veľmi dobré pozorovacie schopnosti a svojský vzťah ku gastronómii, lebo ho v nej fascinujú predovšetkým chute. 

Viera Šimčíková, absolventka Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, nám každým slovom i postojom potvrdzuje, že životné hľadanie v srdci nielen začína, ale sa tam aj rozvíja, košatie. Presne toľko do veľkosti a kvality, akú snahu do nej ľudská bytosť vkladá. S cieľom, aby pozdvihla na vyššiu úroveň a do väčšej miery celú bytosť človeka a ľudskosti. 

Neveríte? Ani my sme sa od vás v tomto smere nelíšili, pokiaľ sme osobne nenavštívili dedinku Súdovce na Honte a nedali sa tam do rozhovoru práve s Mgr. Vierou Šimčíkovou. 

Pôvodne sme chceli získať čo najviac informácií o výrobe slovenských extra panenských rastlinných olejov výnimočnej kvality a chuti, ale v Súdovciach v rodinnom sídle manželov, už spomenutej pani Vierky a Matthiasa Dirk Röscha sme sa rozhodli pre napísanie jednej nevšednej trilógie. Zásluhou krátkej vety: „Človiečik, poznaj seba samého.“ 

Keď sme sa opýtali: „Prečo práve olej a prečo rastlinný?“ naša spoločníčka, ktorej sme ukrojili dosť z jej vzácneho času, sa najskôr usmiala, aby povedala: „Skôr by sme mali hľadať a nájsť odpoveď: Prečo práve Sudovce?“ 

Vzápätí nám prezradila, že tento kraj až do apríla 2011 na vlastné oči nepoznala, lebo ako Slovenka bola najďalej týmto smerom z Kriváňa, kde vyrastala a neskôr učila v tamojšej Základnej škole, v Krupine. A to sa dobrovoľne priznala, že aj jej dlho trvalo, pokiaľ sa dopracovala hľadaním k príčine nepekného konštatovania pri pohľade na ŠPZ so začiatkom KA: „Aha, Somárovce...“  Vyslovila to tak vľúdne i úvahovo, že jedným dychom chcela všetko zmazať dôvetkom: „Odraz spomienok na ťažné zviera v časoch chudoby pre poľnohospodársky kraj plný nádhery a čara prírody i zaujímavých ľudí, architektúru nevynímajúc.“

„Keď som ukončila vysokoškolské štúdium, chcela som sa zdokonaliť v nemčine. Vravela som si, okrem „operky“ budem robiť všetko, čo mi ponúkne slušnú a funkčnú komunikáciu pre môj ďalší profesijný život v rodnom kraji, ktorý som nikdy na stálo opustiť nechcela,“ prezradila pani Vierka.

Do nášho poznámkového bloku pribudla ďalšia poznámka: 

„Rozhodla sa ísť do sveta, odpozorovať jeho múdrosti a domov priniesť to užitočné, čo potrebujeme pre zvýšenie kvality a šťastia našich životov v pevnom zdraví!

 Preto sa pýtame:  „A aký spád to nabralo?"

„Dnes to možno vyznie poeticky, ale v tom čase ešte Slovenská republika nebola v EU, keď som nastúpila pracovať do Nemecka. Bolo to v roku 2003, v utešenej a starostlivo udržiavanej usadlosti s pätnástimi domami s asi 70 – 80 obyvateľmi som prvé 3 mesiace prežívala v hotelovom zariadení, ktoré navštevovali na hraniciach Nemecka so Švajčiarskom hostia z celého sveta. Nepredstaviteľný šok. Oni mojej nemčine síce rozumeli, ale ja im takmer vôbec nič. Rozprávali sa tam hovorovo - alemánsky, a to si viete predstaviť do akých situácií sa v takých debatách človek môže dostať.

V hotelovej robote mi majiteľ, ktorý tiež často pôsobil v obsluhe hostí, prideľoval práce od pomocníčky v kuchyni cez upratovačku, ale neskôr, keď som už lepšie rozumela - aj na recepcii. Rodinný penzión Hirtenbrunnen Frohnd - Hof, čo v preklade znamená Pastierova studňa, však vo mne z dňa na deň posilňovalo túžbu lepšie spoznávať nielen nemeckú intonáciu a kulturológiu, ale i regionálne nárečie. Škola na nezaplatenie.

Po troch mesiacoch som musela ísť domov povybavovať ďalšie formality, lebo zamestnávateľ mi ponúkol prácu aj na ďalšie obdobie. Celkom som tam pracovala 3 roky, zavše odišla aj domov k rodičom, aby som sa už do svojho vtedajšieho pracoviska vracala s túžbou spoznať stále viac a viac a nasávať u nás nezvyklé, ale potrebné aj pre naše životy.

A keď som už prestala byť motivovaná takou ničím nenahraditeľnou školou života, poprosila som doma moju mamku, či by sa pani riaditeľky Oľgy Gabľašovej v Základnej škole Kriváň neopýtala, či nie je niekde nablízku od jesene 2007 voľné miesto pre učiteľku nemeckého jazyka, trebárs aj na zastupovanie. Naši sa s pani riaditeľkou poznali, ona poznala aj mňa a mamke povedala: „Viem. Nám odchádza nemčinárka na materskú dovolenku." Nuž som nastúpila učiť svoje predmety. 

S tým pribudli aj moje stretnutia, vtedy ešte stále len s priateľom Matthiasom, prostredníctvom občasných návštev. Raz som išla za ním do Švajčiarska v čase voľna ja, inokedy on prichádzal za mnou. Slovensko spoznával cez detaily architektúry i prírody aktívne v čase, keď ja som musela učiť. A, priznávam, mnohé územia a blízke regióny poznal neskôr lepšie ako ja sama.

Do tých vzdialenejších a zaujímavejších sme chodievali počas jeho návštev spolu. Až raz ma prekvapil, to už mal za sebou 20 úspešných rokov podnikania i viaceré zaujímavé ocenenia za prácu v gastronómii, že by bolo možno dobré nájsť také miesto v Slovenskej republike, kde by sme sa spolu cítili ako doma. Pozval ma na Hont.

Odbočili sme z cesty č. 66 z Krupiny smerom na Dudince za Hontianskymi Tesármi na Sudince a keď sme sa dostali do Súdoviec, viezol ma pomaly k usadlosti, skôr rekreačnej než takej na trvalé bývanie. Keď sme tadiaľ pomaly prechádzali, vravím mu: Toto by nám mohlo vyhovovať, i keď tu práce na prestavbe bolo viac ako dosť. Zhodli sme sa razom. On túto usadlosť už poznal a dnes sme tu.“ 

Toto zaujímavé rozprávanie vyvolalo ďalšiu poznámku do nášho redakčného zápisníka Regiónu Hont: „Žiadnu konečnú realizáciu nemôžeme uskutočniť len svojim vlastným úsilím. Ani darom či milosťou vonkajšej bytosti Oboma spolu však áno."

Pani Vierka nám to potvrdila skvelým opisom čarokrásnej prírody. O svojej prvej ceste členitým terénom po ceste plnej zákrut s minimálnou premávkou áut a horstvom pripomínajúcom jej Podpoľanie, po krajniciach zdobených bielymi kvetinovými darmi prírody Hontu rozprávala tak šťavnato, že v nás to vyvolávalo vyzdobenú svadobnú cestu. Takú, na ktorej rozdávajú natrhané kvetinky na lúkach nenapodobniteľného Hontu. A ona nám počas takého vnímania nevtieravo, ale o to úprimnejšie povie. 

„No hej, ale keď som tú krásu opísala svojmu otcovi, on zareagoval veľmi zodpovedne a chápem, na otca aj starostlivo: „Dieťa moje, a čo tam budeš robiť?“ Od nás je to dosť ďaleko. Ani ja sama som v tom čase nevedela, čo vlastne budem ďalej robiť, ale spolu, stále v tom čase iba s priateľom, sme v sebe skrývali dosť chcenia presadiť svoje vnútorné „ja“ v tomto vtedy pre nás vôbec neznámom svete. O žiadnych olejoch medzi nami nepadlo predtým ani slovko.“

 A vzápätí, keď to naša spoločníčka a sprievodkyňa takmer rozprávkovou cestou svojho života poznamenala, pribudol do bloku ďalší zápis: 

„Nie je bezpodmienečné nájsť učiteľa či učiteľku každého života len v tele, môže byť často nájdený aj v tlači, knihách, slovách iných. Preto sa pýtame na mená gágajúcich husí, ktoré nás privítali pri vstupe do príbytku lisovne Olej Hont. Keď sme na nich ešte pred podaním rúk s pani domácu osamote hľadeli, nevedeli sme, že sa volajú: Lili, Heli, Trumpy (to ide o gunára – pozn. autora). 

Aj o tom však konkrétnejšie v druhom pokračovaní našej trilógie v Regióne Hont na budúci týždeň. 

Seriál o podnikaní a zaujímavých ľuďoch Hontu v ňom píše Jozef Mazár 

A H O J T E

Sme pomoranské husy a patríme medzi najstaršie európske plemená husí. Pochádzame z Pomoranska, ktoré dnes leží na pomedzí Nemecka a Poľska. Vyskytujeme sa v 4 rôznych farbách – sivostrakatá, šedá, žltá a biela. Predstavte si, že sa môžeme dožiť 35 - 80 rokov, ak nás nechovajú na pečienku, ale pre radosť, ako tu v Olej Hont, alebo ak nás v zime neuloví hladná líška. Mená máme podľa: Heli podľa Helene Fischer (lebo najkrajšie gágam), Lili (lebo som najmenšia), no a ja gunár Trumpy podľa Donalda Trumpa (asi nemusím vysvetľovať prečo).