Pamäť sa stráca, pamätníci odchádzajú
Foto: Archív Anny Majerovej | Text pod foto: Všestranná príprava na reálny život mala v dievčenských rokoch v prípade Anny Majerovej aj také podoby.
Život mi dovolil rozprávať s mnohými, ktorí neváhali riskovať svoje vlastné životy v boji s fašistami. Odvaha, statočnosť, snaha žiť lepšie, pokojnejšie, tvorivejšie, to boli dôležité prvky postojov ľudí, ktorí vlastnými životmi písali dejiny. Stručnejšie a konkrétnejšie – naši otcovia, naše mamičky, starí otcovia staré mamičky.
Keď som sa vybral koncom roka 2018 do Hontianskych Moraviec na tamojšiu Kostolnú ulicu, kde dnes žije a býva rodáčka zo Žabokriek, pani Anna Majerová, vedel som, že sa stretnem s priamou účastníčkou národného boja za oslobodenie našej vlasti spod jarma fašizmu. Nebolo cieľom mojej návštevy sa s veľmi inteligentnou a vzácnou ženou so skvelou pamäťou rozprávať napríklad o činnosti niekdajších revolučných národných výborov, či jej spomienok na zverstvá, ktoré sa rodili na našom území pod vplyvom priamych inštrukcií gestapa aj v regióne Turiec, kde pani Anna Majerová uzrela svetlo sveta 9, novembra 1925.
Chcel som zaznamenať len jej svedectvo o jej pomoci priamym účastníkom SNP od jesene 1944 do polovice apríla 1945.. V mojich redakčných poznámkach mi o zdrvujúcej porážke nemeckej armády pri Moskve v roku 1941 a pri Stalingrade na prelome rokov 1941- 1942 hovorili iní, v mojich oveľa mladších rokoch vtedy žijúci pamätníci. Ich pamäti som ešte ako stredoškolák publikoval v knižných vydaniach ( napr. Dukla večne živá), alebo vtedajších časopisoch.
Motivovali ma k tomu statočnosť, trpezlivosť i úžasná pracovitosť jednoduchých, ale úprimných ľudí, ktorí sa na iných frontoch národno – oslobodzovacieho boja proti fašizmu zúčastňovali. Okrajovo si dovolím spomenúť napríklad pamäti na slová Ludvíka Svobodu, môjho prezidenta mojej vlasti, ktorého živým slovám som načúval trebárs na povstaleckých Troch duboch v kruhu, vtedy žijúcich pamätníkov I, československého armádneho zboru, medzi ktorými bolo aj zopár, vtedy ešte žijúcich členov II. paradesantnej brigády. Mal som v tom čase ani nie 15 rokov, kedy som videl a počul rozprávať slávnych bojovníkov v ošúchaných rukávoch na oblečení, skromne hovoriacich, často so slzami v očiach o tom, ako bozkali matičku – zem, keď pristali šťastne na Troch duboch po lete vojnovým peklom ponad frontové územia slovenskou krajinou.
Viacerí z nich odlietavali z poľského letiska Kroščenko pomôcť realizovať náročnú úlohu , spájať vo vlastnom rodisku, na rodnej hrude, ktorú dobre poznali zo svojej mladosti na základe svojich vlastných životov, spájať civilný odboj s vojenským. Nebol som ani nebudem vojenským historikom, vedel som, že sa ním nestanem ani po rozhovore s pani Annou Majerovou, no počuť pravdy o fašistických zverstvách a pokusoch zrovnať Slovensko, jeho ľudí so zemou, aby už nikdy nemohlo šíriť svojim potomkom našu bohatú históriu som pokladal a pokladám za úžasné poslanie, ktoré mi bolo súdené odniekiaľ zhora. Nie z kabinetov politických zoskupení, nie z možnej vidiny prísunu peňazí pre svoj blahobyt, ale z úprimnej úcty a slušnosti vlastného srdca k dedovizni.
„Tak vás ešte zaujímajú skutočné pamäti o SNP ?“ – oslovila ma vtedy, čulá, na svoj vek veľmi vitálna a rozhľadená žena, keď som jej v prítomnosti jej dcéry Evky a jej zaťa Petra oznámil účel svojej návštevy. „ Áno, rád by som počul z vašich úst, ako sa pamätáte na rodné Žabokreky, na celonárodné povstanie bez účasti armády“ odvetil som. A ona mi na to? „ Bez armády? Veď to bolo nemožné! Bola som, síce jednou z mnohých členiek občianskych skupín, ktoré sa snažili pomáhať Slovenskému národnému povstaniu na Turci, ale bez statočných synov vo vojenských uniformách by sme sotva zlikvidovali zverstvá, ktoré páchali fašisti na našich ľuďoch. Pomáhala som tak, že som nosila, vtedy ako ani nie dvadsaťročná dievčina, obživu otcovi a jeho spolubojovníkom do hôr Turca, lebo som tam mala otca a aj ďalších známych, blízkych ľudí, ktorých som poznala a vážila za ich tvrdú robotu, keď ešte v Turci vojna nebola. Nie, kdeže som mohla byť v tom čase politička. Už si ani dobre na všetko nepamätám ako to bolo všetko v tom čase v našom odboji rozkolísané. Po vojne som dlho pracovala ako archivárka v Československom filme. Mala som sa možnosť rozprávať so známymi slovenskými i českými hercami, ktorí hrávali veľké a zaujímavé postavy nášho odboja vo filmoch. Tých filmov čo sa premietali i tých, ktoré sa premietať v určitej dobe nemohli. Aj na základe spoznávania takého pozadia som hrdá aj dnes, že som sa odvážila pomáhať statočným ľuďom, ktorí sa po vojne nedali zapredať judášskemu grošu. Viete, možno to nepoviem učene, ale mne prichodí i dnes zopakovať, že prepojenia velení občianskych a vojenských urobili z nás jednoliaty celok, úžasná väčšina sa nás spojila aby sme zastavili a odstránili na veky fašisticko – nemeckú diktatúru nášmu svetu, do ktorého sme sa narodili. Nikto nás nemusel o takej potrebe presviedčať, lebo ľudskú porobu sme mali našimi životmi na dlani od detstva. Vtedy sa nosila rovnosť charakteru pred sebou samou aj u dievčeniec akou som bola sama.“
Po takých slovách sa mi ťažko písalo, pýtalo i zaznamenávalo, čo úprimne pani Anna Majerová rozprávala. Kým do debaty vstúpili trošku dcéra Evka či zať Peter snažil som sa trochu listovať v tej chvíli v sebe samom v naštudovanej histórii zo začiatku augusta 1944, ktorú mi v čase keď som prekračoval prah vlastnej mladosti a neskúsenosti, osvetľovali konkrétnosťami ľudia z vysokého velenia povojnovej Československej armády, synovia obuvníka, murára, ale i lekára, čo okúsili počas II. svetovej vojny aj silu ruského zajatia. Spolu so zajatcami z Rumunska, Fínska, Poľska i ďalších krajín. Mnohí z nich v päťdesiatych rokoch okúsili i útrapy a spoznali na vlastnom zdraví dopady väzenia v uránových baniach. Snahy viacerých z velenia Ministerstva obrany Československej republiky počas SNP boli očistiť priestory Nízkych Tatier a veľkej Fatry práve od partizánov a pomáhať nivočiť životy tých rodín, ktoré partizánom pomáhali.
Dejiny, tie povojnové, keď ešte živo rozprávali a komunikovali skutoční žijúci pamätníci, potvrdzovali, že samotní vojaci, bez vtedajších jednotlivcov v úlohách prisluhovačov velení iným chúťkam než oslobodzovacím od nacistickej poroby, sa spájali s partizánmi. Partizáni dostávali mapy so zakreslenými postupmi vtedajšej slovenskej armády, aby sa jej vyhli. Každovečerný hukot lietadiel nad pohorím Nízkych Tatier a Veľkej Fatry bol takisto svedectvom, že k partizánom smerujú posily. Ľudské i zbraní a streliva.
Príbehov je množstvo. Cez fašistické hliadky prechádzali do slovenských hôr desiatky ľudí so správami, liekmi a potravinami. Ona, Anna, vtedy Hrušková, bola medzi nimi. Na jeseň chodila do hôr pešo, v zime na lyžiach. Keď som sa jej opýtal prečo to robila, povedala i toto: „ Na reč srdca nepotrebujete vysokú školu. Život môjho otca mi nebol ľahostajný. Vtedy som nemávala slzy v očiach, ale túžbu pomáhať otcovi a jemu podobným Dozvedala som sa, že k tým z našich, slovenských dedín, pribúdajú do hôr aj Bulhari, Poliaci, Francúzi, Maďari. To ma posilňovalo, posmeľovalo“ – bola jej odpoveď. Keď o tom rozprávala, dívala sa mi pritom priamo do očí ako by chcela aspoň predniesť ak už nie zaspievať: „ Ako slepá dievka išla pieseň krajom. Zachvela sa lúkou, zažialila hájom. V priekopách pri ceste dusila sa v prachu. Na handrách líhala, prespávala v kriaku. Niesla v batôžteku spod šibeníc tône. Ale i kresadlo na najzdravšie vône. Prešla všetky cesty, krajinou otrokov- Cez hory a doly… a z rokov do rokov.“
Pamäť a sila slova na večnosť! Od Anny Majerovej. Tie veršom napísal Ján Kostra. Bez verša ona, statočnou prácou a čestným životom. Takým istým ako i jej už nežijúci muž, vynálezca, čestný občana kanadského Montrealu – Andrej Majer. Rodičia dcéry Evky a syna Milana. Hľadím na Pamätnú medailu k 70. výročiu SNP a ukončenia II. svetovej vojny, ktorú jej udelil 4. marca 2015 minister obrany Slovenskej republiky. Opakujem pritom len sám pre seba:
„ Miluj živé slovo pamätníka, lebo jeho reč je zamat. Ale i spomienkou na meč a porobu v rukách nepriateľa. Stačí postáť na cintorínoch odboja. Prečítať mená padlých, ktorým pred vstupom do vlasti prestalo biť srdce. Srdce, ktoré sa tešilo na rodnú zem,, na matku, otca, súrodencov.
Kráčam od pani Anny Majerovej regiónom Hontu. Chcel by som pokľaknúť, ukloniť sa a srdcom pohladiť studený mramor, ktorí mi už také svedectvo ako pani Majerová nevyrieknu.
Môj nežijúci známy priateľ spod Urpína, poét Banskej Bystrice, Mikuláš Kováč mi ponúkol iné slovo. Slovo veršom:
Nekľakaj, veď si jeden z nás a nie si v kostole. Chlieb a soľ ťa čaká na stole…“
Nuž odpovedám básnickou otázkou. Mojou parafrázou známeho poéta na dnešok:
Svitá druhé ráno? Koniec smutnej púti? Čože mi srdiečko jarou bolieť núti? Zacelí sa rana z neúcty k otcovi? Kto mlaď našu slovom úprimným osloví? Kde nájde šľachetnosť, dôstojnosť, odbornosť – košať stromu mája, kvetom posiateho aj tú z nášho kraja. Roznáša ju včela storakou muzikou, jej tón z nej je vrelý, nekrytý taktikou. Na bály nás zvali, do raja svetského, zvali do orchestra, ale neľudského. Bez sily rodiny, spoločenstvom všetci, odboj nerobili a nerobia vedci. Zahmlieva sa , zdá sa, nebo Európy, skrýva odkaz otcov, zloba sa tu kopí. „Pokoj treba ľuďom“ – vyriekla mi pani, Annu Majerová úprimnosťou hraní. Potrebu kultúry, úprimného slova, by sa vojna pod Tatrami nezačala znova, prineste na oltár rodnej svojej vlasti, ťažko sa dnes tratia zo života slasti. Píšte o tom stále už aj v tomto roku, spájate sa spolu, žite bok po boku! História velí, z dávnej minulosti, kde sa nespájajú, rozbíjajú kosti. Vyrazili šabľu, z ruky šuhajovej, zavzlykali echom na básni Kráľovej!
Aj takto možno priblížiť básnicky spracované úvahy pani Majerovej. Ťažko písať čo dnes o skutočnom odboji tento svet stvára, preto tá úvaha od Jožka Mazára.
