Rozprávať o veľkých a vzácnych menách, znamená poznať jazyk!

Foto: archív Evy Kollárovej | Text pod foto: Pani profesorka Eva Kollárová s veľkou kyticou krásne upravených kvetov od prezidenta Ruskej federácie Vladimíra Putina.

Univerzitná profesorka. PhDr. Eva Kollárová, PhD. rusistka; kulturologička; šéfredaktorka časopisu “Русский язык в центре Европы”; prezidentka Asociácie rusistov Slovenska je iste pre mnohých, ktorí sa čo len trošku dotkli jej práce ženou, ktorej hodno veriť v jej skryté sily, v pestrosť života, ktorý má v sebe. Znamená zároveň obdivovať jej rozumné rozhodnutia ísť odvážne cestou kulturologického smerovania cudzojazyčnej edukácie bez ohľadu na čas, nie iba sto dní, ani tisíc, ba ani desaťtisíc, ale s vidinou, že tá púť bude trvať navždy.

Keď sa nedávno vrátila z hlavného mesta Kazachstanu Nursultan, (Astanu celkom nedávno  premenovali   na počesť  prvého prezidenta nezávislého Kazachstanu 80 ročného Nursultana  Nazarbajeva ), nedalo mi, aby som po rokoch nezačal náš rozhovor s pani profesorkou E. Kollárovou tam, kde sme sa dokončievali rozhovor   s výrazne pozitívnym názvom  Pontes-MOSTY. Áno ,stavali sme mosty medzi krajinami, ich jazykmi, ľuďmi sveta…

Pani profesorka, čo nové v rusistickom svete ? V Nursultane bolo na rokovaní iste mnoho múdrych a vzdelaných ľudí, ktorí nie len z pedagogického, ale i diplomatického prostredia hovorili na tomto svetovom fóre spisovnou, krásnou ruštinou? 

Veľa nového, dobrého, užitočného, pre múdry   život potrebného…  Vo svete sa zvyšuje záujem o štúdium rusistiky a hlbšie spoznávanie ruskej kultúry v súvislostiach žitia. Odkaz tejto konferencie z Kazachstanu je vlastne svojim spôsobom oživením veľkej múdrosti, často opakovanej, v samotnom živote však už nie tak často rešpektovanej. Mám na mysli Aristotela a jeho výrok: Ak ideme dopredu v poznaní, ale zaostávame v mravnosti, ideme dozadu, a nie dopredu!

Môžete pre nášho čitateľa magazínu Náš Hont, ešte konkrétnejšie priblížiť a objasniť čo ešte vyše 300 rokov pred našim letopočtom Aristoteles, starogrécky filozof a encyklopedický vedec, filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších vedných odvetví povedal?

Za tým je  vlastne všetko. Zlo víťazí len vtedy, keď dobrí mlčia. Darí sa nám len vtedy, keď sa nedáme znechutiť intrigami, závisťou, keď funguje cena slova… Zápas o ruskú kultúru sme v „pozamatových“ rokoch u nás prehrávali aj preto, že sme neboli takí, akí sme mali byť. Neboli sme dostatočne odhodlaní čeliť zlu.   Nikdy som tomu nariekaniu o krivdách nepodľahla. Áno, krivdili, no a čo my?  Pozamatovo boli veľmi ukričaní často  práve tí, ktorí tichúčko  dlho mlčali…  Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Vždy budú tí, čo idú len s vetrom, už menej s pravdou… Ide o to, aj vtedy aj dnes , akou mravnou a i intelektuálnou silou sa k evidentnej nespravodlivosti postavíme. A celkom úprimne: žiada sa mi aj viac úcty medzi nami: viac úcty k učiteľom, viac úcty ku kolegovmu úsiliu. Neraz si myslím, a vlastne aj hovorím, že mnohí za vysokoškolskými katedrami by neobstáli pred kritickým spoločenstvom puberty a začínajúcej adolescencie, ktorá má také veľké očakávania od učiteľa za školskou katedrou. Veľmi by som chcela, aby sme boli hodní rozprávať o veľkých menách ruskej kultúry, športu, umenia, ktoré nesieme so svojou interpretáciou do škôl rôznych typov. Teší ma, že Slovensko v sebe nesie isté posolstvo smerom ku kultúre v procese vzdelávania  21.storočia.Práve od slovenského okrúhleho stola sa nieslo rusistickým  rokovaním v kazašskem hlavnom meste Nursultán : jazyk cez kultúru, kultúru cez jazyk.  Kto dobre pozná históriu Kazachstanu vie  o kočovníkoch, ktorí žili ešte pred polstoročím na tomto území v jurtách. Dnes ich malé deti rozprávajú plynule kazašsky, rusky a anglicky. Trojjazyčnosť v krajine len celkom nedávnych kočovníkov  a my máme problém s povinnými dvomi cudzími jazykmi v ZŠ. Škoda. Ale čosi sme sa aj my podučili: je víťazstvom výber cudzieho  jazyka u tých celkom malých- tretiačikov ZŠ.

Viem, že veľa času venujete ďalšiemu vzdelávaniu učiteľov-rusistov, pracujete s nimi systematicky a pripravujete ich na atestáciu, ale viem aj to, že ste okrem vedeckých prác a učebníc ruského jazyka veľa recenzií, článkov, štúdií uverejnili v mnohých odborných časopisoch tak doma ako aj v zahraničí, ale tiež v známych denníkoch či napríklad v Literárnych novinách, Pravde, v časopise Múzy v škole, ale i Pedagogických rozhľadoch. Prečo to robíte?

Také aktivity pokladám za  potrebné, dôležité, aktuálne. V Európskych kultúrnych štúdiách tak, ako som ich koncipovala, sa kladie veľký dôraz na interpretáciu syntetickej ruskej umeleckej kultúry, na isté medzikultúrne komparácie, ktoré sú aj dnes nepredstaviteľné bez dobrej, nie povrchnej znalosti ruskej umeleckej kultúry, teda nielen literatúry, ale aj iných druhov umenia. Preto je v súvislosti s poznávaním jazykov potrebné prinášať širokospektrálne tvorené publicistické príspevky širšej, nie len odbornej verejnosti. Tam nesmieme byť dĺžni  informácie  ( zaujímavé a zargumnetovano-pravdivé) ani internetovým médiám či magazínom.

Za šírenie ruskej kultúry v školách a vysokoškolských posluchárňach doma i vo svete ste dostali mnoho ocenení. Nás zaujalo pred niekoľkými rokmi ocenenie od ruského prezidenta Putina. Ako to vnímate s odstupom času?

Dostala som ho spolu s ďalšími šiestimi vysokoškolskými profesormi z rôznych krajín sveta. Bolo to 4. novembra 2006. Pamätám sa, ako sa ma vtedy ruskí i naši novinári pýtali, kde všade som o svojej téme a o svojej učebnici prednášala….

Keď sme sa prvý raz zhovárali, pamätám sa,  spomínali ste Peking, Washington, Bryn Mawr, Belehrad, Minsk, Sofiu,Magdeburg Varšavu, Krakov, Moskvu, Petrohrad, Berlín, Viedeň, Prahu, Brno a vari všetky naše krajské a okresné mestá. Viem, že dnes medzi významné mestá, kde ste prednášali patrí aj Granada. Môžete teraz, len tak bez prípravy spomenúť tých, ktorí patria v rusistike, vo výučbe ruského jazyka medzi špičku na našom území? Mám na mysli našu malú, ale krásnu Slovenskú republiku?

Samozrejme, veľmi rada: spoza vysokoškolských katedier musím spomenúť  pôsobenie Mgr. Martina Lizoňa, PhD. z UMB v Banskej Bystrici, z Prešovskej univerzity hneď traja : prof.J. Sipku, docentov L. Gúziho a V. Kupku,PhD., zo stredných škôl Mgr. Dušana Kazimíra, PhD. z Gymnázia Lipany,  PhDr. Moniku Barčákovú  zo SŠ v Nižnej, či PhDr. Králikovú a Mgr. Tarcalovú z odborných stredných škôl, z tých  bilingválnych  PhDr. Jekaterinu Borisovu PhD z Gymnázia Ivana Horvátha v Bratislave, Mgr. I. Horváthovú z Einsteinovho G  či PhDr. Milana Bujňáka zo Strednej školy pre talentovanú mládež v Bratislave Zo základných škôl napríklad Mgr. Jančíkovú z Kamenice nad Cirochou, PhDr. A. Kaputovú z Michaloviec, ale mohla by som uviesť celý rad ďalších. Na našich učiteľov- rusistov sme v Európe veľmi hrdí. Preukázateľne  to potvrdil  i májový  svetový kongres v NURSULTANE.

Zatiaľ veľmi pekne ďakujem. Za to, že ste vyzbrojili nášho čitateľa potrebnou staro-novosťou. Všetky poznatky o kultúre, histórii, reáliách a tradíciách  sa pozitívne odrážajú v motivácii skutočne žiť , a nie len existovať. Učiť sa vyvážene cudzie jazyky, teda jedného smerom na východ a druhého smerom na západ a zdokonaľovať sa v poznaní kvality reči a kultúry vlastnej krajiny,  v kráse  slovenskej reči našich  materí, znamená múdro chápať a spoznávať svet súčasnosti vo všetkých jeho odtieňoch.

Foto: Ján Greš | Text pod foto: Robiť rozhovor s pani profesorkou Kollárovou, to je pre mňa vždy ako dúšok čistej pramenistej vody. Vtedy cítim mimoriadnu získavajúcu sviežosť reči jej srdca pre danú oblasť, ktorou sa zaoberá. Nie, nie je to len umelecké vnútro vycibrenej kultúry reči. Je to niečo, čo mimoriadne vyžaruje z podstaty poznaného založeného na viere, že svet tú poznanú múdrosť potrebuje. Je to viera dôležitosti poznania o tom, čo tlmočí celému svetu. Preto tam cítim i pokoru, ktorou svojim slovom obdarúva, zároveň učí, motivuje, úprimne narába logikou faktu. A potom príde úsmev nad ľahkosťou porozumenia. Tomu sa povie – skutočná profesorka sveta myšlienok z praxe pre prax od neformálnej katedry“ tvrdí autor rozhovoru Jozef Mazár.

Otázky kládol a za odpovede poďakoval J. Mazár