Vníma fotografiu ako alegóriu na spôsob ako pristupujeme k športu i sebe navzájom?

Foto: Ilustračné | Text pod foto: Monika Vranova v akcii so svojim fotoaparátom v skorších rokoch svojej tvorby fotografických záberov pre milovníkov sveta fotografie, dnes aj čitateľov magazínu Náš Hont.

Vždy je úžasnou výhrou ak médium dostane posilu, ktorej túžbou nie je len uspokojiť svoje ambície na poli žurnalistickej či fotografickej tvorby, ale prostredníctvom prístupov k poslaniu na tomto svete, ten svet médií aj obohatiť. Tak sa nám javí prínos mladej spolupracovníčky internetového portálu www.nashont.sk, ale i jeho spriaznených partnerov - Moniky Vranovej.

Kedy začalo Moniku Vranovu zaujímať fotografovanie? Ako sa dostala k novinárskej tvorbe z oblasti športu? O tom, ale i inom už prostredníctvo neformálneho a ešte pred pár dňami vôbec neplánovaného rozhovoru  s absolventkou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Neviem či som veľmi aktívnou súčasťou novinárskej tvorby, možno časom aj budem, ale fotografovanie ma vždy zaujímalo. Dlho som fotila na kompakte a až po magisterských promóciách, na UKF v Nitre, mi rodičia kúpili prvú zrkadlovku. Takže so zrkadlovkou fotím približne 5 rokov. Od začiatku som vedela, že najobľúbenejším fotením bude práve šport.

Prvý raz sme sa stretli na hokeji v Leviciach. Domáci HK Levice hral s Prešovom o účasť v I. slovenskej hokejovej lige. Keď sme rozprávali o možnej spolupráci, nepredpokladali sme váš úžasný žurnalistický športový záber. Ako ste sa dostali napríklad k plochej dráhe v Žarnovici ? Od kedy sa zúčastňujete tohto podujatia?

Na plochú dráhu chodím od malinka. Prvá účasť bola ešte, keď ma mamina čakala. =) Chodili sme tam pravidelne na Zlatú prilbu, bola to naša každoročná tradícia. Takže ako diváčka som tam bola každý rok od detstva, ako fotografka najskôr začínajúca s kompaktom a  posledných 5 rokov už aj so zrkadlovkou…

Čo vás na sledovanie plochej dráhy v Žarnovici priviedlo?

To som čiastočne odpovedala už po prvej položenej otázke. Môj ocino tam chodil so starkým od nejakého roku 1970, neviem ktorého presne a potom sme začali s nimi chodiť aj my a teraz tam aj ja ťahám svojho priateľa. Jednoducho sa jej neviem vzdať.

Akú úlohu zohráva šport vo vašom živote? Vnímate fotografovanie ako alegóriu spôsobu ako pristupujeme k športu a sebe navzájom?

Šport je pre mňa všetko. Od malinka nás rodičia viedli k športu. Dokonca sme hrávali na dvore futbal aj so starkou. Od mala korčuľujeme, lyžujeme, beháme, plávame,… Ja som sa venovala futbalu do svojich 16 rokov, kým sa mi nestal úraz, kvôli ktorému som musela skončiť. Ale keďže teraz učím telesnú výchovu, tak aspoň vediem žiakov k tomu, čo robí naše životy zdravšími a zmysluplnšími. Tento rok sa nám podarilo s dievčenským tímom vybojovať 2x tretie miesto v okrese – aj vo florbale aj vo futbale. Takže som sa športu nevzdala. Okrem fotenia plochej dráhy je pre mňa neskutočne zaujímavé fotenie hokeja príp. futbalu. A že je šport v rodine, tak dôkazom je aj brat, ktorý teraz posledné roky preteká v Auto slalom show. Takže aj jeho preteky občas chodím fotografovať. A či ju vnímam ako alegóriu spôsobu? Tak fotografovanie ako i šport sú aj mojimi srdcovkami. Inakšie sa stavať k tomu čo vás baví asi násobí silu chcenia a radosti z toho byť pri tom aktívnejšie, než napríklad len pri televíznej obrazovke…

Vráťme sa k plochej dráhe. Nie je veľa takých reprezentantiek nežného pohlavia, ktoré dokážu fotiť a písať o tejto disciplíne často a fundovane.

Ktoré plochodrážne esá zostanú  ešte dlho zapísané vo vašej mysli?

Tak „topkou“ u nás je určite Martin Vaculík. Zo sveta je to Jason Crump – naživo som ho síce jazdiť nevidela, ale jazdy v televízii som si vždy pozrela. Minulý rok bolo úžasné sledovať kvalifikáciu do GP v Žarnovici, kde bol napr. Antonio Lindback. Tým že tam chodím naozaj dlho, tak som veľmi rada ako sa plochá  dráha u nás rozbieha, že to vzali do rúk správni ľudia a máme opäť veľa pretekárov. Kvantita plodí aj kvalitu.  Pamätám si ešte časy, kedy jediný Slovák, ktorý pretekal bol Vladimír Višváder,  prípadne za nás pretekali českí pretekári. Som naozaj rada, že máme toľko juniorov.

Ako vnímate divákov a organizátorov na tomto podujatí?

Atmosféra je v Žarnovici stále neuveriteľná. Veď si len vezmime posledné preteky. Zima neskutočná, vetrisko fúkalo, lialo ako z krhly, ale ľudia aj tak prišli a fandili. Aj to je dôkaz, že preteky sú stále obľúbenejšie. Organizátori sú top. Preteky sú vždy naplánované a pripravené do najmenších detailov. Majú to na starosti ľudia, ktorí ten šport milujú a dávajú do toho všetko. Za to im patrí veľká pochvala.

Ako vnímate samotných pretekárov?

Bolo vidieť, že si to aj v tomto ročníku pretekári užili. Najviac sa mi páči ako si po napínavých jazdách podajú ruky, pochvália toho druhého a pod. Je skvelé vidieť, že sú medzi nimi dobré vzťahy. Tiež ich poďakovania divákom vždy potešia. Či zakývanie alebo po finále, keď ukazujú triky na motorkách. Je to super podujatie, ktoré učí športovému súpereniu fair – play štýlom.

Čím bol víťaz 33. ročníka majstrovstiev SR na plochej dráhe iný než tí ostatní?

Martin je vždy výborný. Prekvapením bol, ale, určite mladý Fín Tero Aarnio, jazdil neuveriteľne a že dokázal poraziť aj Martina bolo pre mnohých prekvapením. Aj vo finále šiel skvele, ale tam už Martin využil znalosť dráhy a skúsenosti a naozaj úžasným spôsobom obehol troch jazdcov pred ním. Bolo to jedno z najlepších a najdramatickejších finále, ktoré som na plochej dráhe v Žarnovici videla.

Čo by ste ešte rada prezradili o Žarnovici a športe čitateľskej verejnosti  magazínu Náš Hont a www.sportlandia.sk, s ktorými spolupracujete?

Jednoznačne len toľko: kto ešte nezažil plochú dráhu a top organizáciu pretekov – nech sa páči do Žarnovice na preteky, o ktorých sa rozprávame. Určite si to užijete. Ale aj inde. Dnes už nie sú jedinými pretekmi u nás, ako bolo v minulosti, ale je ich niekoľko. Stačí si vybrať a ísť. Kto sa tak rozhodne, neoľutuje. Nuž a chodiť na športoviská? Rekreačne či pretekársky športovať? To je životný štýl s mnohými pozitívami pre zvyšovanie kvality života.