Z ničoho nič..., ale príroda nezabúda
Keď sme ešte 1. septembra v roku 2022 začali na stránkach internetového magazínu www.sportlandia.sk skloňovať prírodu a ľudí v nej, nevedeli sme, že v ďalší z príspevkov bude mať názov, aký čítate pod fotografiou.
Náš prvý sprievodca prírodou, Vladimír Brza, nás však zobral na svah Dudinských viníc a tam, keď sme sa zadívali na zručnosť Zdena Ježkovského a Janka Hamorského, dvoch pracantov pri obrábaní kameňa, vraveli sme si po letmom pohľade, ako sú do toho kameňa majstrovsky zapracované už aj drevené nosníky. Usudzujúc, že ide zrejme o povaly.
Nuž, presviedčame sa, ako z ničoho nič vedia šikovní, zruční a vzdelaní odborníci robiť opäť raz veľdielo. Uvažujeme pri pohľade na ich prácu – a vôbec nemusia mať ani vysokoškolské vzdelanie.
Hlasnejšie sa ozývame zdola: „Chlapi, Pán Boh pomáhaj!“ ... a späť sa nám vracia odpoveď. Spoznali v nás publicistov. Nazvali nás dudinskými. Nevieme, čo si máme za takým označením myslieť a už vôbec nevieme, čo všetko môže obnášať taký titulok, ktorý je súčasťou tejto kapitoly. Pýtame sa preto nášho sprievodcu seriálom, ako vníma celú akciu on sám. Tu sú jeho slová:
„Dostal som sa k starým, neobývateľným, schátraným typicky hontianskym viničným domčekom. Jeden som zdedil po starých rodičoch a druhý, práve ten, na rekonštrukciu ktorého sa pozeráte, som kúpil. Oba boli stavané starou, tradičnou hontianskou metódou, z kameňa a dreva. Presne z takého kameňa ako tu vidíte, lebo sme mnohé z tohto domca zbúrali. Zub času poznačil jeho funkčnosť. Aj spojovacie komponenty boli z čapovaného dreva na spomenutých budovách. Jeden z nich je už hotový. Hore na plafóne, na drevenej hrade mal vyrytý rok zhotovenia 1887. Nie všetko sa, prirodzene, dalo z neho na rekonštruovanú stavbu v štýle kultúry Hontu použiť. Ale ako vidíte, väčšina materiálu aj tu je zo starej stavby. Takže, z ničoho nič nesmiete poodhadzovať zo staveniska. Mnohé sa dá použiť zo starých čias, v tomto prípade ešte z 19. storočia.“
Pozorne načúvame jeho slovám, uvažujeme nad slovom starina, schátralosť a asi vôbec nie náhoda spôsobuje, že nám mysľou letí múdrosť svetská, ktorú napísal známy brazílsky spisovateľ Paulo Coelho. Vyslovujeme ju polohlasno, tak, aby to Vlado počul:
„Nikdy sa nevzdávaj, zvyčajne otvorí dvere posledný kľúč zo zväzku.“...
A Vlado, muž v najlepších rokoch života, keď to počuje, pre neho s typickým jemným úsmevom pokračuje ďalej:
„Tie viničné domčeky boli postavené približne v rovnakom období, samozrejme len z kameňa a dreva. Stolica bola samonosná, bez spojovacieho venca, ktorý dnes robíme, bola položená na murivo z kameňa, a tak sa múry po storočí, prirodzene rozsýpali. Ba za tou prvou, ktorú som zdedil, stará mama spomínala, stál počas II. svetovej vojny tank, takže sa odtiaľ pravdepodobne aj strieľalo. Isto ostreľovanie z ruského tanku poznačilo tiež porozbíjané pivničné priestory. Skrátka, bolo čo rekonštruovať. Bolo len na rozhodnutí, či postaviť nové, ale ako stavbár som chcel zrenovovať to staré, v typickom stavebnom štýle Hontu, nie napríklad Tekova či iných regiónov. Región Hont znel a znie aj dnes hrdo“.
Vysvetľoval a my sme načúvali jeho slovám. Jeho rozprávanie bolo zaujímavé aj po odbornej stránke, takže sme sa zapojili aj my. Ako inak, novinársky, aby sme pretkávali jeho zaujímavú výpoveď.
Tento raz citátom známeho francúzskeho diplomata a podnikateľa Ferdinanda de Lessepsa, ktorý vybudoval počas svojho života Suezský prieplav.
Využili sme Vladov moment v nádychu na výpoveď, on pokojne svoju reč zastavil a my sme do toho skonštatovali: „Nie nadarmo sa hovorí, byť starým je jediný spôsob, ako žiť dlho.“
On sa znova iba typicky pre neho usmial, aby zareagoval: „Nie všetko čo je staré, nemôže byť jaré?! V prípade nášho viničného domčeka v stavebnom štýle typickom pre kultúru Hontu pre mňa ako stavbára najskôr znamenalo naštudovať všetky podrobnosti, čo musí taká stavba obsahovať a ako to docieliť. Preto som si najskôr naštudoval všetky architektonické prvky z oblasti stavebníctva. Pre prax som chcel spoznať detaily ako majú vyzerať vikiere vôkol okien, spoznať ohyby strechy, zoznámiť sa s výškami miestností a podobne. Samozrejme, dobre a precízne skontrolovať použiteľné staré drevo a nájsť systém napájania stavebných vecí z dreva a kameňa tak, aby nebolo čo len cítiť umelý zásah oproti reálu z vonku. Klamať sám seba som nemal v úmysle nikdy. Samozrejme, to netvrdím, že sme nepoužili niektoré moderné prvky súčasného stavbárskeho kumštu, ale museli voňať z pohľadu starinou, z vnútra stabilitou, aby stavba bola trvácnejšia než tá pred tou vynovenou, ale v štýle kultúry, ako spomíname, nášho Hontu. Niekedy bol spojivom kameňa s drevom len konský trus premiešavaný hlinou a vodou, dnes sú tie technológie predsa len kvalitnejšie. Podarilo sa nám náš zámer zrealizovať k spokojnosti a to dodalo odvahu pre ďalší podobne vynovený viničný domček v štýle kultúry Hontu.“
Keď náš sprievodca stavebnou kultúrou Hontu dokončil odpovede na nami stavané otázky či pripomienky skonštatovali sme a do nášho diktafónu nahrali náš postreh: Architektúra stavebníctva vychádzajúca z kultúrno- stavebných tradícií Hontu je žiarlivá milenka. Vlado má, podľa toho čo sme počuli a zatiaľ videli, jej geniálne videnie. Naviac, obohatené vlastnou filozofiou jeho života, v čare prírody Hontu. Ale aj podľa neho do nej už stáročia patrili aj staré motocykle a autá. O tom v ďalšom seriálovom zastavení na Honte.
Seriál pripravuje Jozef Mazár
