Ani na Honte nie sú legendy ako legendy. Prečo?
Úvodné foto: Konvalinky. Nežné, voňavé, symbolizujúce príchod krásnych májových dní lásky. V niektorých kultúrach sú symbolom vernosti a oddanosti. Okrem toho obsahujú aj jed. Položme si otázku, aká je súčasná žurnalistická tvorba? Čo obsahuje?...Tieto konvalinky sú dokumentom súčasnej májovej záhradky. Obsahujú to, o čom píšeme. Ale čo obsahuje v mnohých prípadoch naša súčasná slovenská masmediálna tvorba?... | Foto: Ottíček, dôchodca
Netajím, rád čítam o legendách. Vedia pobaviť, ale aj učiť ostražitosti. K čomu? Či sú pravdivé, alebo len produktom ľudskej vynaliezavosti, dôvtipu, zábavy, šikovnosti, alebo cielene zamerané za účelom rôznorodým (propagácia teritória, osobnosti, ľudského dobra či nevraživosti a pod.).
Dňa 27. apríla tohto roku sa mi dostal do rúk príbeh legendy z regiónu Hont, podľa ktorej mal gróf Richard Berchold ( ďalej citujem publikované) , vtedajší majiteľ kaštieľa v Želiezovciach, požiadať obávaného zbojníka Sisi Pištu , aby odstránil jeho budúceho zaťa, olympionika Szokolyiho.
Tu sú podrobnosti tohto príbehu:
+ Dôvod konfliktu: Gróf Berchold, údajne, nesúhlasil so svadbou svojej dcéry Charlotty s Alajosom Szokolyim. Hoci bol Szokolyi úspešný športovec (bronzový medailista z prvých moderných olympijských hier 1896), pre starú šľachtu rodiny Bercholdovcov nebol dostatočne urodzeným pánom.
+ Plán: Legenda hovorí, že gróf najal Sisi Pištu (vlastným menom Štefan Sisi) ktorý bol v tom čase známym „posledným zbojníkom“ v oblasti Hontu a Novohradu, aby Szokolyiho zniesol zo sveta.
+ Nečakaný zvrat: Keď Sisi Pišta Szokolyiho prepadol, olympionik sa nezľakol. Podľa jednej verzie ho Szokolyi premohol vďaka svojej sile a kondícii, podľa inej ho zbojník
spoznal a odmietol zabiť človeka, ktorého si vážil pre jeho športové úspechy.
+ Výsledok: Namiesto vraždy sa Sisi Pišta so Szokolyim údajne spriatelili. Szokolyi mu mal dokonca pomáhať, keď bol zbojník na úteku, alebo vo väzení. Svadba s Charlotou Brecholdovou sa nakoniec konala v roku 1 900 a pár žil v neďalekom kaštieli v Bernocebaráti.
Nuž, čo? Pre moju maličkosť zábavné i náučné čítanie. Hlavne, ak si čitateľ myslí, že sa to mohlo, ale aj nemuselo v živote spomínaných, ak aj všetci na Honte pôsobili a žili, odohrať. Iste sa dá po prečítaní povedať, že ide o napísaný príbeh. Môže to byť aj šikovný výmysel. Každopádne podľa grafického stvárnenia ani v nadväznosti na štylizáciu nejde o stredoveký literárny žáner. Ide však o známu športovú osobnosť, športovú legendu, populárnu tak v Maďarsku ako i na Slovensku, ktorá pojem bronzovej medaily zrejme nespomínala, lebo v tom čase, z ktorého má byť tento príbeh, Szokolyi žiadnu medailu nedostal. Tá sa na spomínaných Olympijských hrách v Aténach ani neudeľovala. Získal však tretie miesto v behu na 100 metrov. Získal aj 4. miesto v trojskoku a podľa niektorých prameňov, bežal tiež 110 metrov cez prekážky.
Osobne sa mi príbeh javí ako málo pravdepodobný. Možno mám v súvislosti z grófom Bernoldom a jeho vlastníctvom kaštieľa v Želiezovciach málo naštudovaného, ale isto viem z naštudovaného, že kaštieľ nechali postaviť v roku 1720 v barokovom slohu Esterháziovci. V rokoch 1794 – 1 804 došlo k jeho klasicistickej prestavbe. Počas svojich návštev na pozvanie Jána Karola Esterházyho v rokoch 1818 a 1824 tu hľadal inšpiráciu rakúsky hudobný skladateľ Franz Schubert.
V ďalších rokoch tu pobývali napr. Franz a Eduard Sacherovci (tvorcovia slávnych tort), biskup August Fischer Colbrie, Antal Kherndl - syn grófskeho správcu, či v roku 1905 arcivojvoda Jozef Ferdinad Habsbuský. S menom a priezviskom Richardom Brecholdom a jeho bývaním v Želiezovciach v tamojšom kaštieli som sa nikde nestretol. Tento príbeh aj výberom jazykových prostriedkov, slov a slovných spojení ( na jednej strane... bronzový medailista z prvých moderných olympijských hier 1896... a na druhej... v oblasti Hontu a Novohradu,..alebo slovo.... premohol ....či slovné spojenie:... pár žil...) svojou frekvenciou v danom období, ktoré je popisované, nepatria k sebe. Čas je aj v tomto príbehu z tohto dôvodu neviditeľnou, veľkou hodnotou.
Všetko cielené skôr k zábavnému čítaniu, alebo obstarávajúc takou formou iné účelové propagácie. Pokiaľ sa mi správne dostalo do uší, nebol podpísaný ani autor, možno, aby celú situáciu zahmlil ešte viac. Príbeh bol publikovaný na facebooku.
Čo sa ešte tlačí na papier v tejto chvíli? Poučenie pre prax: ak dnes píšeme príbehy o legendách, ktoré ešte žijú, porozprávajme sa s nimi najskôr, aby sme sa zoznámili v širších súvislostiach a tak dozvedeli pravdu o ich životoch. Až tak napíšme príbeh, ktorý nás zaujal. A čo je predovšetkým etické a správne, pred zverejnením ponúknime legende príbeh autorizovať. Iné je, ak nám legenda povie, že autorovi verí a autorizovať príbeh necíti od daného autora za žiadúce. Potom sa sotva v tak napísanom príbehu bude používať slovko – údajne, ako v tomto.
Každopádne sa nezabudnime pod svoj publicistický článok podpísať. Dnes je hodnovernosť publikovaného akoukoľvek inou formou v médiách, viac ako potrebná.
