Navždy nás opustil velikán skokanského lyžovania, nie len v armádnej Dukle Banská Bystrica, pplk. Miroslav Martinák
Úvodné foto: Skutočne historická fotografia. Traja velikáni československého lyžiarskeho športu. Jeden z nich, pplk. Mgr. Miroslav Martinák (na snímke prvý zľava) aj lyžiarskeho skokanského športu slovenského. Uprostred dlhoročný reprezentačný tréner lyžiarov – skokanov, tiež aktívny lyžiar – skokan s reprezentačnou vizitkou, Zdenek Remsa, rovnako ako jeho súper v mladosti, Drahoš Jebavý. Všetci traja sa zúčastnili na pohrebe olympijského víťaza Jiřího Rašku. Dnes sa už všetci štyria dívajú z nebíčka na súčasný šport a naše životy. | Foto: archív Duklasport.sk
Vo veku 88 rokov dotĺklo dňa 11. októbra tohto roku statočné srdce vzácnej postavy hlavne armádneho športu Dukla, tak v Československej, ale i Slovenskej republike, bývalého aktívneho športovca, neskôr veľmi kvalitného trénera i manažéra v jednej osobe, podplukovníka Miroslava Martináka.
Tí, ktorí ho dobre poznali vedeli a žijúci pamätníci aj vedia, že v prípade zosnulého ide o nestora skokanského lyžovania najmä v armádnej Dukle Banská Bystrica. Horlivého, neskonale úprimného a odborne vysoko podkutého človeka, ktorého ľudsky hlavne lyžiarskym športom formoval v rodných Veľkých Karloviciach, v tom čase jednej z najdlhších obcí v Československu, bývalý československý reprezentant v behu na lyžiach, Ludvík Podešva.
Miroslav Martinák sa narodil 18. júna 1936 a prvé lyže mu vyrobil jeho otec – stolár z jaseňa, keď mal 3 roky. Prvé skokanské lyže dostal práve od Ludvíka Podešvu, ale ako sám prezradil svojím zaujímavým rozprávaním o svojej krásnej mladosti vo vtedajších ťažkých časoch pre životy jednoduchých ľudí, tréner Podešva sa nezlostil, že ich mladý Mirko pri trénovaní skokov dolámal. Rovnako sa nehneval ani na to, že na jeho športový i osobnostný rast dozeral a vplýval v tamojšej meštianskej škole učiteľ Zdenek Ondra.
Miroslav Martinák, vo vlastnom vzdelávaní sa, nezaháľal ani neskôr. Vysokoškolský diplom z Karlovej univerzity v Prahe, hlavne jeho osobné športové výsledky, ale i výsledky jeho zverencov hovoria za všetko. Svojím sympatickým, zodpovedným prístupom k športu, skokanskému lyžovaniu zvlášť, získaval rešpekt najskôr ako pretekár združenárov, neskôr však hlavne ako skokan na lyžiach a potom ako tréner, ktorý nechal svoju pečať kvality, náročnosti i odborných a otcovských rád, napríklad aj dvom neskorším majstrom sveta v skokoch na lyžiach v kombinézach Dukly Banská Bystrica – Karlovi Kodejškovi a Jiřímu Parmovi.
Mnohé bolo a zostalo z jeho života zdokumentované aj vďaka jeho početným rozhovorom s viacerými novinármi z oblasti športu, skokanského lyžovania zvlášť. Zavše si zaspomínal na novinársku erudovanosť v tomto smere hlavne u banskobystrickej novinárky Vlasty Luptákovej.
Mnohé je o jeho živote komplexnejšie v súvislostiach skokanského športu a života vôbec zachytené vo farebnej knižnej publikácii, ktorá vyšla v roku 2013 s recenziou neskoršej riaditeľky Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici, žiaľ, dnes už tiež nebohej - PhDr. Blanky Snopkovej.
Tá v závere knihy, Cesta na Olymp, mohla aj zásluhou vyjadrení a zdokumentovaných postojov Miroslava Martináka a ďalších významných osobností aj svetového skokanského lyžovania skonštatovať, že rekapitulácie spomínania, dialogické evokácie a konfrontácie sú vzácnym darom a prienikom do duše významných osobností lyžiarov – skokanov a zaujímavou formou spoločného hľadania historickej pravdy. Aj z oblasti akéhokoľvek iného druhu športu.
Pohľad na nedokončený skokanský mostík na Králikoch, na ktorom skočil v roku 2000 iba 15 ročný Rakúšan M. Fetner najdlhší skok – 145 metrov. Išlo v tom čase o ojedinelý, takto postavený mostík sveta s kritickým bodom 120 m. Tie úsmevy na tvárach M. Martináka a Petra Schlanka (na snímke vľavo) potvrdzujú, že život s nimi je zavše krajší a zdravší aj pri riešení tých najožehavejších problémov. | Foto: Jozef Lepko
Nuž a šport, aj ten lyžiarsky, spája! Ľudí i miesta a mestá na mapách sveta, regiónov i s ich životmi. Podporované pozitívami prírody, jej silou násobenou slnkom, vodou a tichom. Slnečný Hont s Kúpeľmi Dudince sú v tomto smere učebnicové. Preto pritiahli do tej oázy zdravia, ticha a pokoja v dôchodkovom veku aj magistra Miroslava Martináka.
Dnes, keď otáčame listy bohatej kroniky jeho života, s vyše jeho desaťročným posledným pôsobiskom na tejto planéte Zem, môžeme smelo poznamenať, že práve Dudince so všetkými svojimi jedinečnosťami veľmi pôsobili aj na jeho dôchodcovské aktivity, na jeho krásny obraz šľachetnosti, obetavej lásky a najčistejšej statočnosti, ktorú prejavil v nehynúcej práci z histórie lyžiarskeho skokanského športu v Československu, v Dukle Liberec, hlavne Dukle Banská Bystrica ako súčasti svetových úspechov či neúspechov tejto športovej disciplíny.
Tvorba knihy, Cesta na Olymp, vyšla hlavne jeho zásluhou pre všetkých, ktorí nepohŕdajú potrebou dobre spoznávať a upevňovať silu osobného príkladu aj prostredníctvom úspechov v bežnom živote so športom. Táto kniha, aj zásluhou Miroslava Martináka, Petra Schlanka a Jozefa Lepka, bola publicisticky spracúvaná na Honte, presnejšie v najmenšom kúpeľnom mestečku Slovenskej republiky, v Dudinciach. Tam, kde píše svoje bohaté svetové dejiny aj Dudinská päťdesiatka v atletickej chôdzi.
A jej otec, tréner, ktorý ešte pre Československo vychoval prvého olympijského víťaza v atletike, Jozefa Pribilinca a ktorý roky zanechával svoj trénerský rukopis aj na náraste športového majstrovstva ďalšieho slovenského olympijského víťaza v atletickej chôdzi – Mateja Tótha, trénerský virtuóz Juraj Benčík, o svojom staršom kolegovi, Miroslavovi Martinákovi, v deň jeho úmrtia povedal okrem iného aj toto:
„ Rady športovcov Dukly a tento svet opúšťa najstarší člen veľkej rodiny Dukly Banská Bystrica, bývalého Československa a nášho Slovenska. Pôjdeme sa rozlúčiť s veľmi pracovitým, pokojným, vyrovnaným, skromným a húževnatým človekom, trénerským velikánom a veľkým bojovníkom za nárast lyžiarskeho skokanského majstrovstva v Dukle, Mirkom Martinákom. Ale taký je život. Odchádza veľká osobnosť lyžiarskeho športu. Platí, lebo životy a úmrtia iných to dokazujú aj v žiali najväčšom, že nikdy nestratíme toho, ktorého sme si v práci a v živote vážili, obdivovali, fandili sme mu, od ktorého sme sa mohli učiť štedrosti rozdávania ľudského dobra.“
Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel aj smrti!
Jozef Mazár
Rozlúčka so zosnulým bude v piatok 18. októbra 2024 v Krematóriu v Banskej Bystrici – Kremničke.
