Príbehy legiend spojených s Hontom a armádnou Duklou
Úvodné foto: Bývalý dlhoročný redaktor Československého a neskôr Slovenského rozhlasu Dr. Ivan Kováč v póze, aká ostane na večnosť v pamäti jeho blízkych priateľov.
Ivan Kováč. Skôr vyššia než stredná postava, atletický zjav, tvár ľahko hnedej pleti, hlava málokedy chránená pred slnkom na atletickej dráhe. Už svojim zjavom nevyvolával dojem športovca snívajúceho o nereálnych veciach.
Dnes obraciame pozornosť k tomuto dlhoročnému atlétovi Dukly Banská Bystrica, československej atletickej reprezentácie, k vicemajstrovi Európy, po desaťročí. Nie preto, aby sme ho predstavili obvyklým spôsobom – čo by sa skutočne mohlo zdať zbytočným – ale tak, aby sme ho mohli zaknihovať medzi športové stálice vtedajšej armádnej Dukly Banská Bystrica, ale i nášho Hontu.
Veď ten, kto ho dobre poznal vie, že išlo o osobnosť nasiaknutú predovšetkým človečinou. I keď by sa patrilo hneď v úvode spomenúť, že ešte stále drží na Slovensku jeden z najfúzatejších rekordov v behu na 1 500 metrov časom 3:39,4 min., nám sa núka uprednostniť nikým nepublikovanú pravdu, že odchodom Dr. Ivana Kováča z Dukly Banská Bystrica odišli z tohto bývalého Armádneho strediska vrcholového športu aj kvalitní strednotratiari, ba strednotratiari vôbec!
Podstatné je, že samotný míliar neodišiel sám od seba. Nikdy sa nedal zaplaviť finančnými poctami a materiálnym bohatstvom, preto aj s odstupom rokov sa vedel vrátiť do priestranstiev Základnej školy v rodných Zemianskych Kostoľanoch kde začínal s atletikou, hádzanou a stolným tenisom pod odborným dohľadom učiteľa telesnej výchovy, Štefana Košeľu. Vedel sa vrátiť do čias, keď ho ako sedem ročného brával oveľa starší brat Milan na prvoligový futbal do Nitry. Ivan videl na vlastné oči hrávať Kvašňáka, Hrnčára, Puchera i ďalších. Pocit bohatstva ho dokázal zaplaviť napríklad pod vplyvom československej hymny, ale aj vtedy, keď dokázal pomôcť druhým. Trebárs rovno na bežeckej trati.
Tak ako tomu bolo napríklad v nádhernej atmosfére teplého večera a prenikavého svetla reflektorov, kedy v Miláne temperament 20 000 divákov a talianskych funkcionárov robil divy. Ivan Kováč nastúpil v drese československej reprezentácie proti domácemu Taliansku v behu na 800 metrov. Jankovi Šišovskému, s ktorým sa pôvodne počítalo, nedovolilo štartovať zranené koleno a z dvoch kandidátov Pěnkava – Kováč padla voľba na Ivana Kováča. Fiasconaro, Plachý, Kováč, Riggi. Táto štvorica sa postavila na štart.
A začala pekelným tempom. Po 300 metroch sa stal hlavným ťahúňom Ivan Kováč. Nakoniec i v cieli svet nevidel do tých čias rýchlejšieho bežca. Talian Fiasconaro zabehol 800 metrov za famóznych 1:43,7, čo znamenalo svetový rekord.
Aj Jožko Plachý urobil rekord. Československý. Ale ešte v roku 1969 v atletickom stretnutí Európa – Amerika. Ivan Kováč v Taliansku prebehol cieľom tretí. Časom 1:49,7. Talianski funkcionári - ale v tomto prípade by si zaslúžili pomenovanie skôr „tifossi“ – ho však diskvalifikovali. Potrebovali našim odpočítať body, aby v medzištátnom stretnutí zvíťazili. Vtedy skromný Ivan talianskym novinárom povedal: „Teší ma, že som mohol pomôcť pri vytvorení svetového rekordu. Vždy som si vážil fair-play boj. Nespreneveril som sa ani teraz tomuto postoju. Chybu hľadajte u domácich rozhodcov. Ale svetový rekord Fiasconara ma teší.“ Tréner Liška po pretekoch pre československých novinárov povedal: „Kováčovú diskvalifikáciu na 800 metrov za údajné predčasné opustenie svojej dráhy po 300 metrov odprisahali dvaja rozhodcovia... Čo sa dalo viac urobiť?“
Ivan robil. Tvrdo trénoval. Už dávno predtým sa tak rozhodol. A čo si zaumienil, to vždy dodržal. Tvrdá nátura. I keď s humorným a veselým postojom k svetu. „Prekrásny bol vrcholový šport, ale azda ešte krajšie bolo moje detstvo. Mal som vôkol seba les, potok, kamarátov a dobrých rodičov. Fantastických rodičov. Čo viac som si ako chlapec mohol priať?!“
Keď hádzanárky SCP Banská Bystrica obsadili v Pohári EHF druhé miesto medzi špičkovými európskymi družstvami a aj jeho pozvali na oslavu. Medzi novinármi Ivan vtedy povedal: „Najradšej by som ich teraz v tej záplave radosti za ich výkony a reprezentáciu všetky vybozkával. Nie sú zlaté? Dali dar sebe, klubu, mestu, nášmu Slovensku. Joso, ako ma zvykne familiárne osloviť, nám tiež chýba dar – dar mladosti.“ Huncútsky sa usmial popod fúzy. Vždy tvrdil, že lepšie je mať niečo pod nosom ako za ušami. Nikto z nás nie je však taký starý, aby na mladosť nespomínal. „Moje atletické začiatky boli v Banskej Štiavnici na tamojšej Strednej priemyselnej škole chemickej. Takže, tým sa do mojej životnej mapy dostal aj región Hont. Natrvalo som si ho zakrúžkoval aj vďaka Dudinskej päťdesiatke. Keďže sa tam hádzaná hrávala málo, mohol som sa rozhodnúť medzi bežeckým lyžovaním v zime, plávaním v lete a ľahkou atletikou. Vybral som si to najjednoduchšie – atletiku. Ako sa neskôr ukázalo, to nebol zďaleka najjednoduchší šport. Ale vybral som si ho, lebo na jazerách v Štiavnici bola studená voda pre plávanie. Ujal sa ma učiteľ a tréner Ladislav Krista.“
Sám však napriek zložitostiam v športe ostal jednoduchým človekom. Vtipným, bystrým, dobroprajným. Raz pri jednej príležitosti, keď, už ako redaktor Slovenského rozhlasu, urobil rozhovor s geniálnym Viktorom Tichonovom sedel v kruhu najbližších kolegov, novinárov, mal predniesť prípitok. Každý čakal, čo povie, lebo výroky Ivana Kováča sa vďaka ich hodnotám očakávajú aj žurnalistickou obcou prevažne s úctou. A Ivan duchaplne povedal: „Dvíham čašu na počesť športovej mládeže Slovenska, na počesť mladých ľudí kdekoľvek, na počesť toho, čo je v živote mladé, perspektívne a pre nastupujúce životy veľmi potrebné!“
Mladá bola skupina „rozimovcov“ už v prvopočiatkoch existencie Dukly Banská Bystrica. Keď s koncom šesťdesiatych rokov začalo hovoriť „o koňoch z Rozimovej stajne“ skupinu bežcov tvorili Janko Šišovský, Ivan Kováč, Peter Sucháň, Róbert Molnár a Jožko Samborský. Bežecká skupina bola pýchou mesta pod Urpínom, celej slovenskej atletiky. V tom čase si títo bežci trúfali na súboj s akoukoľvek inou „stajňou“ československého či zahraničného trénera.
Veď ich vtedajšie rekordy: 1:47,3 v behu na 800 metrov, 3:40,3 na 1 500 metrov, 13,40,2 na 5 000 metrov 28,41,6 na 10 000 metrov či 8:34,6 na 3 km prekážok mali vysokú medzinárodnú hodnotu. Cesta k rotterdamskej striebornej medaile na halových majstrovstvách Európy sa rodila napríklad na 103 metrov dlhej chodbe, lebo vtedy zverenci Dr. Róberta Rozima halu pre tréning k dispozícii nemali. Samotný Ivan Kováč nerád spomínal v súvislosti, žiaľ, už s nebohým Dr. Róbertom Rozimom iba na jeden prípad – na chvíľu kedy im tréner zakázal hrať futbal. A rozčertiť sa vedel aj vtedy, keď mu novinári oznámili zámerne, že nenastúpi v základnej zostave. Vtedy reagoval aj takto: „Ešte poriadne tí redakční elévi nežili a už by chceli zabávať ľudí. Oni si myslia, že divák je zvedavý len na samotnú hru. Divák sa chce na futbale baviť! Zvlášť ak ho hrajú proti súperovi novinári. Chce sa baviť často priamo na úkor známych novinárov. Štve ma, že si to mladí chlapci s prívlastkom „ novinár“ nie vždy chcú uvedomiť.“ Keď hrali novinári na Deň tlače zápas so ženami Sebechlieb, to prakticky zdokumentoval na ihrisku aj s novinárom Ivanom Kapcom, ale i Róbertom Hanzelom, dokonca aj so známou a medzi čitateľmi obdivovanou tých časoch aj Vlastou Luptákovou-
Šport je starý ako ľudstvo. Zrodil sa z ľudskej potreby, rástol, nezmenil sa okrem toho, že jeho potreba dnes vzrástla i zásluhou prepojenia na biznis Funkcionári športu, športovci, tréneri, fanúšikovia nie sú zvláštni. Právom neznášajú, najmä tí kvalitní. Od začiatku boli ich funkcie, ich povinnosti, ich pocity zodpovednosti stanovené predstavami potreby. Aj v Dukle Banská Bystrica.
„Taký Ondro Hunčík, alebo Dušan Valent – úžasní robotníci v Dukle, špičkoví atléti aj tréneri. Alebo guliar Jasenský, ktorý držal nie raz v rukách aj 65 registračných preukazov detí, lebo ich vedel a chcel pritiahnuť k atletike. Prostredníctvom značky Dukla. Veď vojenské športové kluby majú vo vyspelom svete dodnes svoje opodstatnenie“ – zvykol v retrospektíve zauvažovať Ivan Kováč, ak sme náhodou orientovali pozornosť týmto smerom.
A ak sme začali hovoriť o poslaní športového novinára, reportéra, vtedy z úst Ivana Kováča bolo počuť aj toto: „Nie je dobré ak novinár chápe seba ako boha, ako osobu ktorej sa nedotýkajú problémy športu, problémy Dukly, ľudí vôbec. Nie je dobré, ak chce novinár tróniť vysoko nad žiarou každej bitky, mám na mysli futbalovú, hokejovú, hádzanársku i životnú. Tú o dnešné prežitie mnohých. Veď každý novinár je predsa drobnou časťou ľudstva. Aké potom velikášstvo. Aké klebety či investigatíva. Novinár nesmie a ani nemôže byť vyšetrovateľom. Na to sú iné povolania s vysokoškolskou profesiou zavŕšené. Byť čestným voči poslucháčovi, čitateľovi, televíznemu divákovi, hovoriť, písať ľuďom pravdu – čo môže byť niekedy nepríjemné, ale vždy je prejavom odvahy. Posilňovať ľudské srdcia vo viere v kvalitné športové výkony, v budúcnosť, vo viere v ich vlastnú schopnosť a zodpovednosť podieľať sa na rozvoji športu, na prosperite budúcnosti. Nielen materiálnej. Byť funkčným obhajcom mieru vo svete a vychovávať tiež takých obhajcov všade tam, kde reportérove slová preniknú – také je moje krédo. Zjednocovať a nie rozbíjať ľudí v ich prirodzenom a ušľachtilom úsilí o pokrok...“
V Banskej Štiavnici mu atletika rozsvietila zore,
na dlhé roky mu ich armádna DUKLA nezhasla,
titulov z nej mal doma celé more,
nie, bublina to nebola, preto nespľasla.
Získal s ňou pokoj v srdci vytúžený,
snov mával v duši na roky a nie na dni,
veľmi ju ľúbil, tak silno, ako mal rád svoje ženy,
ak chceš aj ty úspešný byť, tiež úprimne o tom sni.
Dukla bystrická – to bol sen, túžba, život mladý.
Čo hľadíte tak? Vy neokúsili ste dobra ani zla?
Pán človek Róbert Rozim atlétom v Dukle dával rady,
to ostatné už doba odniesla.
Dnes nemá v behu ciele – nevedie k nim cesta,
šport mu však ostal na dlhé roky v rozhlase,
čistota srdca, žiadne veľké gestá,
tak poznáme ho aj dnes bližší – a vy ostatní – aspoň po hlase
Odišiel navždy z tohto sveta,
pamäť na neho aj mnohým novinárom zostala,
cez príbehy legiend, aj taká je osveta,
by minulosť našu nepretvárali iní, aby však skutočná pravda našich velikánov športu ani dnes po ich smrti nespala!
„V tichu sa dotýkam svojej duše",
povedal Ivan čitateľom, Regiónu Hont, pred rokmi.
Dnes spoločnosť našu morálna pravda akosi kúše,
tú skutočnú pravdu približujme, príbehmi legiend Hontu, vždy aspoň raz za týždeň, aj takými publicistickými krokmi.
