Soňa Bulbeck: Nikdy nie je neskoro plniť si svoje sny

Rozhovor so spisovateľkou a blogerkou Soňou Bulbeck Lužinovou, ktorá žila v rôznych kútoch Slovenska ale aj sveta. Inak to ani nejde, ak je váš otec evanjelický kňaz a vy sa neustále sťahujete z miesta na miesto. Spolu sme sa rozprávali o rozhodnutí presťahovať sa do Londýna, o živote v Saudskej Arábii, ale aj o knihách a blogovaní. 

Veľkú časť života ste prežili v zahraničí. Vaše prvé kroky viedli do Anglicka, presnejšie do Londýna. Prečo ste sa rozhodli pre Londýn? 

To je náročná otázka, pretože rozhodnutie presťahovať sa nebolo jednoduché. Predsa len nemala som dvadsať ako au pair, ktoré chodia opatrovať deti, ale štyridsaťšesť rokov. Pri rozhodovaní zavážilo viacero momentov. Zavážili najmä vzťahy v rodine, ktoré neboli ideálne a dlhší čas som uvažovala o rozvode. Na druhej strane som mala pocit, že Banská Štiavnica je pre mňa už malá. Venovala som sa rôznym aktivitám, učila som na ZUŠ-ke, viedla som divadlo, s ktorým sme chodili po celej Európe a mohla som byť spokojná. Keď som robila lektorku na medzinárodnom festivale v Grécku v Aténach, kolega mi povedal, že to robím dobre, a kebyže si zlepším angličtinu, tak môžem dosiahnuť úspech po celom svete. To ma práve posunulo v rozhodnutí odísť do Londýna, venovať sa angličtine a  tvorivej dramatike. Paradoxne, už som sa nikdy nevrátila späť k divadlu. Osud to jednoducho tak zariadil.

Čomu ste sa teda venovali po presťahovaní do Londýna?

V Londýne som sa venovala štúdiu angličtiny a tiež som si robila kurz, aby som mohla učiť tento jazyk. Pritom som mala možnosť praxovať na všetkých stupňoch škôl, takže som videla ako funguje anglický školský systém. Po kurze som zostala učiť na College, čo je niečo podobné ako naša stredná škola od šestnástich rokov, ale chodia tam aj dospelí. Práve tých som ja učila.   

Z Londýna ste sa presťahovali do Saudskej Arábie. Ako k takémuto kroku prišlo a prečo práve Saudská Arábia?

V Londýne som sa zoznámila so svojim budúcim manželom - anglickým architektom, ktorý dostal ponuku odísť pracovať do Líbye. Odišiel na mesiac na skúšobnú dobu, samozrejme sa mu tam veľmi zapáčilo a bol rozhodnutý zostať tam pracovať. Ja som za ním išla na návštevu, ale firma mala námietky, pretože Líbya bola čisto moslimská krajina. Nemohla som s ním zostať, pokiaľ nebudeme manželia. A vďaka tomu došlo vlastne v našom vzťahu k posunu. Keď prišiel raz z pracovnej porady, veľmi neromanticky ma požiadal o ruku s tým, že inú možnosť nemáme. A tak sme sa vzali. Dlho sme však v Líbyi neostali, pretože nastal prevrat a museli sme sa vrátiť naspäť do Londýna. O pár mesiacov neskôr ale manžel dostal pracovnú ponuku do Saudskej Arábie, kde sme sa na jar v roku 2011 presťahovali. 

Manžela ste teda nasledovali na Arabský polostrov. Ako sa tam žije žene z Európy? Predsa len, odlišná kultúra, jazyk a to sú tie najmenšie zmeny, na ktoré ste si museli zvyknúť.

Musím povedať, že teraz je to tam iné, my sme tam prišli v roku 2011, kedy krajina mala pečiatku najkonzervatívnejšej, ale postupne ako sa otvorila svetu, tak sa veľa zmenilo. Ženy môžu šoférovať, nemusia nosiť abáju, čo je plášť zahaľujúci celé telo a vydávajú sa turistické víza.  No keď sme tam prišli my, bol to naozaj kultúrny šok. Všetko bolo iné, kultúra, životný štýl, veľa vecí bolo takých, že vás ani nenapadne, že môžu byť zlé. Človek spontánne objal kamaráta na ulici a bol z toho problém. Napríklad nezadaný muž alebo nezadaná žena nemohli ísť spolu ani v jednom aute. Jednoducho všetko bolo iné. 

Keď sme sa rozhodovali, že sa presťahujeme do Saudskej Arábie, mala som dve podmienky. Chcela som učiť angličtinu a bývať v compounde. To sú uzavreté sídliská, ktoré vymysleli Američania, aby si udržali svoj životný štandard. Všetko, čo nebolo  dovolené inde, sme mohli robiť tu. Mali sme tenisové kurty, bazén, ženy mohli šoférovať a nemuseli sme nosiť abáje. Dokonca sme si vyrábali vlastné víno, keďže v Saudskej Arábii je alkohol zakázaný. Ale keďže ja som učila v arabských rodinách, prišla som do styku aj s ich kultúrou. 

Mali ste voči tejto moslimskej krajine predsudky, predstavy, ktoré sa nakoniec vôbec nezhodovali s realitou? Alebo ste odchádzali s pocitom, že idete do úplne odlišnej krajiny ale budete rešpektovať ich zvyky a tradície? 

Možno tým, že som predtým bola v Líbyi, som bola akoby pripravená na to, čo ma čaká v Saudskej Arábii. Jediné, čo ma rozčuľovalo bola nedochvíľnosť. Nič sa nezačínalo presne, všetko sa riadilo časom modlitby a čas modlitby sa riadil východom a západom slnka. Ja som bola zvyknutá mať všetko naplánované a pre nich to bolo nepochopiteľné. Najdlhšie mi trvalo prispôsobiť sa ich pomalšiemu rytmu života. A druhá vec, na čo som si musela zvyknúť bolo, že sa všetko zatváralo v čase modlitby, čiže päťkrát denne. Ale brala som to tak, že ja som cudzinec, a teda sa musím prispôsobiť im, nie oni mne. 

V Saudskej Arábii ste začali písať knihy. Ako ste sa k tomu dostali z dlhej chvíle alebo to bol váš sen?

Vždy si robím srandu, že každá chceme byť spisovateľkou. No u mňa písanie nebolo novinkou, pretože som písala scenáre, články do novín, čiže to prišlo viac menej prirodzene. Najmä blogovanie bolo vtedy niečo nové, vďaka čomu sa mi podarilo osloviť čitateľov, pretože ich zaujímal život v Saudskej Arábii. Oni doslova hltali tie články, kde sa mohli dozvedieť viac o krajine, ktorá bola pre cudzincov zavretá. Síce som začala s blogovaním, no postupom času som sa rozhodla spísať zážitky do knihy, keďže som dostávala veľa otázok, na ktoré som nestíhala odpovedať. 

Inšpiráciu na písanie knihy ste brali priamo v Saudskej Arábii. Ďalšie knihy sú tiež z prostredia Arabského polostrova? 

Okrem knihy Deti z fary, ktorá je takou poctou pre mojich rodičov, sú všetky ostatné inšpirované arabským svetom. A to je jedno či je to Kuvajt, Libanon, Saudská Arábia, či cestopisy a cestovateľské memoáre, všetky vychádzajú z ich kultúry a približujú ju čitateľom.

V Dudinciach budete mať autogramiádu svojich dvoch kníh. Mohli by ste v skratke predstaviť o čom sú?

Týmito knihami som si splnila sen, pretože mám rada detektívky a Agathu Christie a práve tento štýl som využila pri písaní troch kníh, z ktorých dve budem mať aj tu v Dudinciach. Ide o romány s detektívnou zápletkou, ktoré majú spoločnú hlavnú hrdinku Lessley McKenzie. Lessley je bývalá agentka CIA so slovensko-arabskými koreňmi. Pracuje pre saudského kráľa, vďaka čomu sa dostane k rôznym prípadom. A práve tieto knihy – Prekliata nevesta a Unesená, riešia dva z  nich. Kniha Unesená je o kuvajtskej princeznej, snúbenici saudského korunného princa, ktorú unesú a Prekliata nevesta je o ďalšej princeznej, ktorej umierajú ženísi vo svadobný deň.

Spomínali sme, že práve tu v Dudinciach budete mať autogramiádu svojich kníh a besedu. No čitateľov by určite zaujímalo, ako vznikla myšlienka spraviť besedu práve tu.

V Dudinciach nie som náhodou. Prišla som sem za oddychom a liečiť sa. Na jeden mesiac sa  stala kúpeľná liečebňa Kúpele Diamant Dudince mojím druhým domovom.  Som tu veľmi spokojná, či už so službami alebo personálom. Všetci sú tu veľmi milí a ústretoví. Práve vďaka tomuto pobytu vznikla myšlienka usporiadať v Dudinciach besedu a autogramiádu, ktorá sa uskutoční práve tento týždeň vo štvrtok v kinosále liečebne Diamant.

Okrem písania kníh sa venujete aj blogovaniu. Váš posledný článok sa týkal seriálu Iveta a tomu ako nastavil zrkadlo nám Slovákom. Z pohľadu človeka, ktorý žil dlhší čas v zahraničí, ako vnímate Slovensko a slovenskú spoločnosť?

To je tiež jedna z ťažších otázok, pretože ja som späť na Slovensku po pätnástich rokoch. Od marca minulého roku žijem v Bratislave a zisťujem, koľko vecí sa tu nedá. Vždy som si myslela, že byrokracia v arabských krajinách je úplne najhoršia na celom svete a horšie to už nemôže byť. Na Slovensku síce niektoré veci fungujú, no množstvo vecí nie. Veľa drobností mi zo začiatku znepríjemňovalo život, ako napríklad, že som si nevedela nájsť lekára a podobne. Rovnako našu politickú situáciu nevnímam ako najlepšiu. Vyjadrenia niektorých politikov obsahujú slová, ktoré jednoducho nepatria do úst ústavných činiteľov.  

Ukončiť by sme mohli rozhovor niečím príjemnejším. Je niečo, čo by ste chceli odkázať čitateľom? 

Aby sa nebáli zmeniť svoj život. Nikdy nie je neskoro si plniť svoje sny. Ja sama som mala štyridsaťšesť, keď som odišla zo Slovenska. Vôbec som netušila, kde ma osud zaveje, a či sa vôbec vrátim. Verím tomu, že my Slováci sme šikovní, pracovití. Každý máme jedinečný osud a mali by sme sa snažiť o jeho naplnenie najlepšie ako vieme.