Keď obrazy volajú spoznávať hodnoty duše

Nemám veľké vzdelanie z oblasti výtvarnej výchovy a maľby zvlášť. Fascinujú ma však tí, ktorých ťah štetca, farby i vnútorných pohľadov na dnešný svet, možno i svet minulý, ponúka rozmýšľať nad myšlienkami dobra, pokoja, krásy prírody v spojení s človekom. Ak mi život dovoľuje aspoň chvíľu zotrvať v ich spoločnosti, zvyknem sa pýtať na ich život a hodnoty v ňom. 

Pani Danku Krnáčovú z Dudiniec som začal spoznávať najskôr vďaka športu. Pozvali nás viacerých pred vyše desaťročím na veľkú slávnosť aerobiku, ktorý zdobila dobrá stovka žiačok Základnej školy v Hontianskych Moravciach. Natália Habanová a Dana Krnáčová boli režisérkami i cvičiteľkami, v tom čase aj priekopníčkami zdravého pohybu mladých ratolestí prostredníctvom aerobiku. Bolo nám príjemné v kruhu mnohých rodičov sledovať, ako sa duše ich deťúreniec dokážu úprimne radovať z krásnych a ladných pohybov.

Neskôr mi život dovolil spoznávať Danu Krnáčovú na bežkách, ktorými dokázala s tou istou priateľkou Natáliou brázdiť bielu stopu v zime v kúpeľnom parku, kde poznali každý odľahlý kút tohto krásneho a stále málo popísaného kraja s názvom Hont. 

V kúpeľnom dome Rubín po večeroch odovzdávala svoje skúsenosti, aby brúsila šarm či ladné pohyby pri cvičení aerobiku u žien rodných Dudiniec, ku ktorým sa zavše pridružili i kúpeľní hostia. Na naše prekvapenie, nielen ženského, ale i mužského pohlavia. Cvičili pravidelne, znova so zápalom a entuziazmom, ale i presvedčením, že napríklad aj brúsenie vytrvalosti pozitívne cibrí ľudské charaktery. 

Keď si našla čas na plávanie, bolo zaujímavé sledovať jej prácu s detailom, napríklad pri plávaní kraulom. Odborníci mi dajú za pravdu, že jeho technika je náročná a značná časť populácie ho pláva nesprávne. Ona sa ho stále snažila, i keď bola v malom bazéne napríklad takmer sama, plávať čisto, v horizontálnej polohe na bruchu, striedaním záberov pravou a ľavou pažou. Pohyb jej dolných končatín bol striedavý, rytmický a telo vystreté. Vychádzal z bedrových kĺbov a bol dokončený v členkovom kĺbe. Povedal som si, znova krásna práca s detailom. A potom prišlo finále...

Hontianske inšpirácie 2019 (presnejšie výstava obrazov účastníkov medzinárodného maliarskeho a sochárskeho sympózia, ktoré organizujú na Honte už niekoľko rokov manželia Nyárjašovci) znova oživili snahu dať o Danke Krnáčovej viac informácií súčasnému svetu. Hlavne keď som stál s úžasom pred obrazmi, ktoré očarená krásou, čistou farebnosťou, zavše s nádychom zasnenosti, využívajúc zákonitosti svetla, dávala na maliarsky podklad vlastnoručne špeciálne pripravený, práve ona sama. 

Neprekvapilo ma, že ju zaujala krajina, v ktorej sa narodila a kde vyrastala až do podoby zrelej ženy. Patrí sa napísať, aktívnej spolutvorkyne dnešného malebného a pracovitého Hontu.

Keď som sa pri jej obrazoch pristavil, poznamenal som okrem iného: „A znova, pani Danka, príroda a ľudia v nej. Váš krásny, svet. Hodno aj toto dielo dať na známosť publicisticky. Vaše životné dielo je totiž bohaté a rôznorodé. Vedel som o tom z oblasti kúpeľníctva či športu a telesnej výchovy, ale toto? Toto je nadčasové, majstrovské. Iste nanášané štetcom a farbami na plátno z hĺbky vášho srdiečka.“

Usmievala sa, ale i zahĺbila do slov, ktoré k nej prichádzali, aby povedala: „Nie som tak známou osobnosťou, aby sa o mne písalo. Sú na Honte známejšie, ktoré po sebe zanechali odkazy. Na Honte žije veľa ľudí, ktorí vytvárajú hodnoty. Možno takým treba venovať zvýšený publicistický priestor. Vrátiť im to, čo dokázali dávať svetu. Ten môj malý svet je odrazom len môjho videnia života a krás i hodnôt v ňom.“

Čas plynul, vyše roka stihli mnohé riadky v mojom redakčnom bloku zrednúť, zato na výstave obrazov v Banskej Bystrici som narazil na svet obrazov života Dany Krnáčovej. Svojej krásnej a vydarenej výstave nemohla dať výstižnejší názov ako: Obrazy môjho života. Akryl na plátne v mojom vnútornom svete vyvolával obdiv i úctu k autorke. Dievča v kroji, Kubánske zátišie, Pod vodopádom, Augustové ráno, Evičkino leto... Čo obraz a názov, to návrat k ľuďom blízkym jej srdcu a možno i naturelu, to návrat do kraja dedovizne, na Kysuce. 

Odtiaľ sa vydal na cestu šírim svetom slovenským, z vtedy ľudí ťažkým životom skúšajúceho kraja Kysúc, jej starý otec. Presnejšie z vtedajšej dedinky Riečnica, ktorá bola 16 km od poľských hraníc. Zastavil sa až v Hokovciach na juhu Slovenska. Spočiatku na chvíľu, aby pokračoval ďalej a neskôr sa do Hokoviec znova vrátil. Až z Komárna, kde našiel vhodný úrodný kraj na obživu svojej rodiny. Do sveta sa vydal na bicykli. „No a môj ocko chodieval potom z Hokoviec práve do Riečnice za mojou mamičkou na motorke. Doba, predsa len pokročila aj technickým rozvojom,“  usmievala sa pani Danka, keď mi svoj životný príbeh pred rokom v dudinskej kaviarni Nefrit rozprávala.

Mesto, ba ani to najmenšie kúpeľné v Slovenskej republike, to nie sú len nové, moderné obydlia a budovy. Sú to aj ľudia, ktorí v ňom žijú a vytvárajú hodnoty. Danka Krnáčová je jednou z nich.