Na jednoduché otázky sa ťažko odpovedá

Úvodné foto: Slávni futbalisti slávnej Trnavy, ktorých viedol pán Anton Malatinský, často chodievali trénovať aj na Hont, konkrétne na sústredenia do Kúpeľov Dudince. Keď sa stali vďaka svojim životom internacionálmi, nezanevreli ani vtedy na slovenský vidiek. Dôkazom je aj táto fotografia z Podlužian pri Leviciach, kde zápas Internacionálov Trnavy proti Internacionálom Podlužian rozhodoval Ing. Vojtech Christov, na snímke s odznakom FIFA, vedľa svojho kolegu z vojenčiny Ing. architekta Jozefa Frtúsa, ktorý chytal v bráne domácich ako za čias svojej mladosti. | Foto: archív autora článku

Vo svojej mailovej pošte dostávam zavše aj neočakávané prosby či otázky. Včera večer ( rozumej 15. septembra 2025) medzi také patrila otázka: Ako vnímam Jozefa Adamca po rokoch, počas ktorých sa na nás pozerá od 24. decembra 2018 z nebíčka, ale so žiadosťou o širšej verejnosti dostupnú odpoveď.

Odpovedám v januári 2019 prostredníctvom publicistiky na internetovom magazíne Duklasport.sk. Vtedy som tam síce nenapísal, že na jednoduché otázky sa ťažko odpovedá okamžite , s dostatočnou faktografiou, ale bolo tam napísané aj toto:

Odchody populárnych, slávnych, jedinečných, nenapodobniteľných, neponúkajú hotové recepty na riešenie zložitých problémov súčasnej spoločnosti, ktorá sa s nimi lúči. Ponúkajú však hlboké preniknutia do poznania ľudskej prirodzenosti a jej potrieb aj v čase poslednej rozlúčky danej legendy s týmto svetom. Pre mňa zostanú vyjadrenia o tomto futbalovom velikánovi, formou spomienok a návratov iných na Jozefa Adamca, ponukou hlbokého preniknutia do poznania ľudskej prirodzenosti a jej potrieb, ale aj výzvou podávať pravdu o futbale v súvislostiach bežného života s láskou a úžasnou zodpovednosťou.

Ak mi napríklad vo svete futbalu povie tak uznávaná, a odborným svetom cenená rozhodcovská persóna, akou bol za čias svojej aktívnej činnosti vo svetovom futbale československý rozhodca Ing. Vojtech Christov, okrem iného, aj toto:

„Futbal v podaní Jožka Adamca mal na ihrisku i mimo neho šťavu, lebo keď ho približoval divákovi na futbalovej tráve veľkých, svetových futbalových stánkov ale i malých ihrísk, kde tiež chodia na futbal tí, ktorí túto hru nesmierne milujú, bolo sa na čo pozerať. V prípade Jozefa Adamca bolo čo obdivovať, skúmať, bolo o čom rozmýšľať nad dejovými situáciami, ktoré sa na ihrisku, či mimo neho, v jeho podaní odohrali. Preto boli na Adamca zvedavé futbalové zástoje fanúšikov i futbalových odborníkov. Mnohí novinári približujú Jozefa Adamca futbalovému svetu ako skvelého ostrostrelca. Lenže Adamec mal v sebe aj úžasné dirigentské futbalové schopnosti a množstvom rozohrávok z hĺbky poľa robil futbal krásnym, zaujímavým, divákmi vyhľadávaným, nenapodobniteľným. Keď popri mne bežal s loptou po trávniku v dotykoch futbalovej lopty, s rečou jeho futbalového srdca sa snúbila láska so zábavou, jeho srdce bilo futbalovým umením, či dirigentskou taktovkou, ktorú dokážu nad hrou prevziať len skutoční velikáni. Bol tak na ihrisku ako aj mimo neho otvorený, úprimný, priamy a podaktorým sa ho aj vďaka tomu zavše podarilo vtiahnuť do viacerých intríg a zneužívať jeho futbalovú veľkosť, či jedinečnosť pre svoj prospech".

Po takých slovách nášho najúspešnejšieho futbalového rozhodcu na medzinárodných ihriskách s odznakom FIFA musím rešpektovať etiku tvorby a môj stupeň všeobecného poznania a sústavného hlbšieho poznávania Jozefa Adamca aj vo chvíli, keď nebol na futbalovej tráve, či nešlo priamo o futbalovú akciu.

Už v nekrológu, ktorý som si dovolil napísať pre internetové portály sportlandia.sk, svetsportu.sk a duklasport.sk, boli naznačené viaceré ľudské prvky jeho nenapodobniteľnosti.

Napríklad, keď v Trnave študovala neskôr v Hontianskych Nemciach riaditeľka tamojšej Základnej školy, Mgr. Helena Rondziková, ktorá sa ešte ako študentka tamojšej Pedagogickej fakulty zranila na hodine telocviku, tú hodinu telocviku viedla vtedy, v čase najväčšej futbalovej slávy trnavského Spartaka, manželka pána Adamca. Len čo sa pán Adamec o zranení neznámej študentky dozvedel, úžasne operatívne on sám, spolu so slávnym spoluhráčom Ladislavom Kunom, zobrali starostlivosť nad prvou pomocou zranenej, i stupňom kvality podania odbornej medicínskej pomoci, na svoje bedrá.

„Prišli do telocvične fakulty, kde som študovala, veľmi rýchlo, zariadili všetko operatívne, len aby bolo o môj zdravotný stav postarané. Pre mňa zostali v mojej pamäti na večnosť ľuďmi, ktorým život tých druhých nebol ľahostajný." Citujem z vyrieknutého po rokoch Mgr. H. Rondzikovou.

Takých a iných príbehov má vo svojom zápisníku iste mnoho žurnalistov naporúdzi pri každom slávnom mene, ktoré zdobili a budú zdobiť nebo sveta športu.

„Raz, keď trénoval armádne mužstvo ligovej Dukly Banská Bystrica Jozef Adamec, prišiel sa na jeho tréning pozrieť vtedajší vysoký stranícky funkcionár Gejza Šlapka. Helikoptéra pristála na štadióne Dukly na banskobystrických Štiavničkách, tréner Adamec sa vtedy so spomínaným funkcionárom zvítal ale hlavne vedel, že musí pokračovať v tréningu", zaspomínal pri tvorbe knižnej publikácie Spomienky veliteľa brigádny generál vo výslužbe, vtedy veliteľ futbalu Dukly Banská Bystrica, PaedDr. Ivan Čierny.

Prečo toto všetko uvádzam hneď po tom, čo sme zaknihovali vyše 6 000-ovú účasť tých, ktorí sa prišli 4. januára 2019 do futbalovej arény Spartaka Trnava rozlúčiť s Jozefom Adamcom?

Možno aj preto, lebo si spomínam na podaktoré rozhovory zosnulého, napríklad aj s bývalým prezidentom Slovenskej republiky, pánom Ivanom Gašparovičom, pri ktorých mi život publicistu dovolil byť.

Takto zvečnil Jozefa Adamca v drese futbalových internacionálov Slovenskej republiky na futbalovom ihrisku Slovana Dudince, tesne pred priateľským súbojom s internacionálmi Slovana Dudince spolupracovník Duklasportu.sk Ján Miškovič. | Foto: Ján Miškovič

Pánovi Adamcovi odborne, svojou trénerskou pedantnosťou, pomáhal v Dukle Banská Bystrica ako asistent, napríklad bývalý významný tréner trojskokanov, František Vavrinčík. Ten mi pri inej príležitosti, okrem návratov do pražskej Dukly, kde určitý čas ako aktívni športovci obaja pôsobili, v čase konania svojej vojenskej základnej prezenčnej služby, povedal aj toto:

„Mali sme k dispozícii množstvo priamych zápiskov z tréningovej pôsobnosti pána trénera Antona Malatinského. Snažil som sa ukladať všetko písomne, s odfotením presne formulovaných poznámok pána Malatinského do našich trénerských denníkov. Učiť sa od veľkých, a pod nás múdrejších, nebola nikdy hanba."

Neskôr to potvrdila aj úžasne uznávaná brankárska veličina svetového futbalu, neskôr metodik MO Československej republiky na oddelení vrcholového športu, podplukovník Ivo Viktor, ktorý mi v jednom rozhovore aj písomne potvrdil:

„Jozef Adamac používal pri svojej trénerskej práci veľa poznatkov zo slávnej a kvalitnej školy svojho trénera Antona Malatinského. Na základe rozhovorov s Adamcom samotným som pochopil, prečo si ho tento skvelý futbalista aj za čias hráčskeho účinkovania v pražskej Dukle dokázal vážiť a prečo ho úžasne rešpektoval. Dostal do vienka trénerský šlabikár a tatko Malatinský bol školiteľom i oponentom jeho diplomovej práce pod názvom „Môj život pri futbale a s futbalom". Hráčske i trénerské promócie tiež absolvoval u jedného z najrenomovanejších futbalových odborníkov sveta."

Vyberať si zo spomienok, názorov mnohých ľudí, na toho, ktorý náš pozemský život opúšťa a vnímať jeho osobnosť svojim filmom poznania, znamená sa z pohľadu zodpovednosti za etiku a kvalitu vlastnej publicistiky zákonite vracať sa k takým publicistickým hodnotám.

Niet v žiadnom živote, tobôž nie v žurnalistickej tvorbe neobmedzenej slobody. Ona, tá sloboda sa musí zastaviť pred stromom poznania dobrého a zlého. Vynášať súdy o konaní iných, bez skutočne dôsledného poznania všetkých súvislostí, znamená podávať svedectvo nepoznania dokonalosti vlastného života. Dokonalosti s jeho skutočnou krásou, prísadami skutočného dobra, ale i nástrahami, ponukou slávy i pádov a vstávaní.

V jednom rozhovore mi Jozef Adamec povedal, že nemali by sme zanedbávať vo svojich životoch reč svojho srdca, a konfrontovať ju s úspešnosťou a užitočnosťou toho, čo robíme.

„Mali by sme vtedy uvažovať aj o tom, ako nás v našich krokoch vidí a vníma tá veľká rodina tých, ktorá má možnosť dlhoročné výsledky našej práce spoznávať a konfrontovať s tým, čo v našom prípade urobilo a bude robiť futbal veľkým, ešte populárnejším, potrebnejším, fenomenálnejším zjednocujúcim prvkom našich životov na tejto planéte", podčiarkol.

Tieto slová, ktoré dávam na papier, hovoril svojim slovníkom. On ma svojským štýlom debaty ale aj rečou vlastného srdca, na to upozornil. Nie štýlom dokonalej rétoriky a metodikou komunikácie.

Upozornil ma, že poznanie seba samých nás stavia na vlastné nohy; to je pre lásku a profesionalitu k tomu čo robíme a cítime veľmi dôležité. Hľadanie vlastného poznania nám dáva lásku a poznanie seba, nás robí pokornými. Mnohokrát ma dlhoročné pôsobenie v športovej žurnalistike pristavilo pri myšlienke, že túžime po poznaní inej pravdy zásluhou vlastného sklamania. Koreňom mamony a ľudského zla je nedostatok vlastného poznania.

Možno sa mnohí z týchto riadkov zasmejete, alebo ich ani nebudete pozorne, so snahou analyzovať ich úprimne, svojim vnútrom, čítať. Keď som uvažoval nad futbalovou veľkosťou pána Jozefa Adamca v súvislostiach života, približoval som si ho, ani nechtiac, videním, ako sa pri nástupe na ihrisko dokázal prežehnávať. Snažil som sa hľadať dôvody toho, čo robieval a čo svojou futbalovou virtuozitu dokázal. Zatiaľ Slovenská republika z oblasti futbalu neponúkla svetu takú výraznú hráčsku osobnosť akou bol a zostane pán Jozef Adamec (tou ešte výraznejšou, trénerskou, pedagogickou i diplomatickou bol docent Jozef Vengloš -- poznámka autora). Možno aj práve z dôvodov, ktoré sú naznačené týmto publicistickým skloňovaním. Priznávam, trošku upraveným oproti tomu, ktoré som publikoval v už spomenutom magazíne Duklasport.sk. A autorovi spomínanej otázky, ktorú mi adresoval pán Juraj z Veľkého Krtíša ešte jedna ponúknutá možnosť. Prikladám link aj na jeden ďalší článok, ktorý bol publikovaný na internetovom portáli Slovenskí velikáni ešte v roku 2020.

Ak na link https://www.slovenskivelikani.sk/dotyky-slovom-a-fotografiou-znamenaju-vela-v-sporte-i-zivote/ kliknete, lepšie pochopíte, prečo sa dnes na jednoduché otázky dotýkajúce sa športu, života vôbec, dnes veľmi ťažko odpovedá. Domnievam sa, možno aj preto, lebo nám chýba funkčné múzeum spomienok a uplatňovania ľudskej múdrosti zásluhou nedostatočne, alebo vôbec nepublikovaných príbehov z rôznych oblastí nášho života.