Z Horehronia na Hont aj s hokejkou a kopačkami

Na Hont, presnejšie do Dudiniec, sa presťahoval spolu s rodičmi a sestrami z rodného Brezna. Daniel Harach, ktorý sa narodil 30. novembra 1961.

„Asi od svojho otca Ladislava, ktorý v mladosti chytal futbal za neveľkú dedinku Hontu – Sudovce, som pre najpopulárnejšie športy vo vtedajšom Československu, futbal a hokej získal asi nejaké gény. S organizovaným futbalom som začal ešte ani nie 15 ročný v Podbrezovej a hokej medzi dospelými som naštartoval ako 15 ročný v drese dospelých Podbrezovej na súperovom ľade v Slovenskej Ľupči. V Podbrezovej som tak futbal  hral za dorast, ale neskôr aj za mužov v majstrovstvách kraja. Keď sme sa presťahovali do Dudiniec hrával som na svojom tradičnom poste – stredného záložníka – v mužstve dospelých Hontianskych Moraviec. Vtedy okresnú ligu, ako futbalová rodina Slovenska nazývala 2. triedu,“ zaspomínal Daniel Harach, aby pokračoval, „trochu neskôr som išiel hrať hokej do Šiah. Do osemtisícového mestečka ma pritiahol hrať hokej,  do tejto kolísky organizovaného hokeja na Honte, tiež talentovaný futbalista a hokejista, môj kamarát a rovesník Ladislav Polakovič. Hokej som za mužstvo dospelých Slovan Dudince začal hrávať v útočnom trojzáprahu Štefan Varga – Harach  - Ligač. Neskôr mi na krídlo dali hrať Mariána Terena. Nahral som mu na veľa gólov aj keď sám som často skóroval. Mojím hokejovým vzorom bol Igor Liba z kolektívu majstra Československa VSŽ Košice. Hokej som hrával až do roku 1989.

Mám na Igora Libu i svojich spoluhráčov zo Šiah veľmi dobré spomienky. Najkrajšie. Škoda, že som si podrobnejšie nezapisoval športovo-spoločenské príbehy z hokejových udalostí. Iste by bolo moje rozprávanie hutnejšie. Pamätám sa, keď sme išli hrať hokej do Tlmáč, najskôr sme spolu s domácimi odhrnuli z hracej plochy takmer 30 cm vrstvu čerstvo napadaného snehu, a potom sme hrali zápas. Miloval som túto hru. Aj tie naše rozcvičky pred zápasom, kedy sme museli cez zasnežené kopce tlačiť autobus, aby sa v kopci dostal do pohybu. My sme stihli aj poskákať mu do neho a s radosťou išli na zápas. Z nás, hráčov, nikto nefrflal. Boli sme skvelá partia.  V autobuse s nami chodievali na zápasy i manželky a deti ženáčov. Nie raz  išli zo Šiah na hokej s mužstvom na súperovu pôdu s hokejovými priaznivcami Šiah dva autobusy. Chodievali sme hrávať do Levíc, Nových Zámkov, Zlatých Moraviec, ba aj do Dolného Kubína. Samozrejme, majstrovské zápasy okresnej súťaže v okrese Levice sme hrali tiež. Spočiatku sme boli striedavo úspešní, keď nás prišli posilniť hráči zo Zvolena, tí ligoví, registrovali sme v okresnej súťaži aj dvojciferné výhry. Okrem toho sme sa neraz stali majstrami okresu  Levice.

Vďaka hokeju som sa zoznámil a stal aj dlhoročným priateľom nášho stáleho kapitána mužstva Ing. Jána Zekuciu. Skvelý zábavný človek, ktorý do dnešných dní miluje šport, futbal a hokej zvlášť. 

Isto som obdivoval aj spoluzakladateľa a milovníka hokeja Šiah, okrem toho aj folklórne ladeného, žiaľ dnes už nežijúceho Gustáva Socháňa. Viac o ňom v tejto publikácii, do ktorej ma podotázkami sprevádzate do tohto monológu, povedia tí, ktorí s ním hokej v Šahách zakladali,“ aj takto reagoval Daniel Harach svojimi výpoveďami na naše zastavenia, aby sme sa dozvedeli, čo v ňom z nášho hokejového diania zostalo. Keď sme sa opýtali na najkvalitnejšiu hokejovú šestku Šiah, pohotovo vyriekol tieto priezviská: "Lövy – J. Zekucia- Š. Harna – do útočnej trojice bolo na tieto posty okrem ligových hokejistov zo Zvolena viacero adeptov. Mám na mysli napr. Ligača, Janka Červeňáka, Jána Cebulu i ďalších. Lenže niekedy nás prišlo hrať zápas sotva osem hráčov, ale hrali sme, ba aj vyhrali,“  zakončil svoje hokejové zamyslenie našou voľnou debatou Daniel Harach s úsmevom na tvári. 

Z pripravovanej knihy : Šahy, kolíska organizovaného hokeja na Honte