Narodili sa, ale žili či žijú na Honte, boli úspešní na OH, MS a majstrovstvách Európy

Úvodné foto: Vladimír Miko, ako veterán, bavil tribúny stolnotenisových nadšencov nie len v Československu, ale aj v zahraničí. Tento záber je zo švédskeho Štokholmu.

Začnime tento príspevok netradične. Citáciou článku, ktorý pred rokmi napísal do regionálnych novín z Hontu, dlhoročný spolupracovník so slovenskými médiami, pán Jozef Golian z Krupiny. 

Citujeme. “Po ťažkej chorobe zomrela 30. decembra 2017 v Prahe vo veku nedožitých 75 rokov československá legenda v stolnom tenise - Vladimír Miko. Miko sa narodil 12. marca 1943 v Krupine. V roku 1964 sa stal majstrom Európy vo štvorhre s Jaroslavom Staňkom. O dva roky neskôr vybojoval titul v mixe s Martou Lužovou.

Na európskych šampionátoch získal ešte tri strieborné a jednu bronzovú medailu. Na majstrovstvách sveta bolo jeho najväčším úspechom deblové semifinále so Staňkom v roku 1967.

V rokoch 1960 – 1970 sa odchovanec krupinského stolného tenisu a slovenský reprezentant Vladimír Miko (Tatran Krupina- tréner Viliam Sýkora) stal neskôr hráčom Sparty Praha, kde ho trénovali Ľ. Štípek a L. Vyhnanovský.

Vladimír Miko bol jedným z popredných československých hráčov šesťdesiatych rokov. Bol 15 – násobným majstrom ČSSR v súťažiach jednotlivcov. Na ME získal 2 zlaté, 3 strieborné a 2 bronzové medaily a na MS jednu bronzovú medailu.

Po skončení hráčskej kariéry sa venoval tiež trénerskej činnosti. Ako kouč stál napríklad pri zlate páru Jindřich Panský - Marie Hrachová na ME v Prahe v roku 1968.

Bol predsedom českej sekcie SWAYTHLING clubu a v roku 2014 bol uvedený do Siene slávy Českej asociácie stolného tenisu.”

Ak sme pri meste Krupina, tam sa narodili a odštartovali svoju bohatú športové kariéru aj dvaja majstri Slovenskej republiky v atletickej chôdzi, viacnásobní reprezentanti na letných olympijských hrách, hrách či majstrovstvách sveta,  Peter Korčok a Miloš Bátovský. Obaja reprezentovali armádny šport v tričkách s logom armádnej Dukly Banská Bystrica.

Plejáda reprezentantov z oblasti športu sa narodila, alebo pôsobila v ďalšom mestečku nášho Hontu, v Šahách, kde dnes úspešne kormidluje Olympijský klub Alojza Sokola, rodáka z Hronca pri Brezne, ( narodil sa tam aj známy herec Ladislav Chudík . poznámka autora článku) pani Angelika Révézsová. 

Jeho členom je aj Ladislav Gáspár,  para olympionik, ktorý  reprezentoval Slovensko od roku 1993 na všetkých významných európskych a svetových podujatiach para olympionikov (ďalej len PH). 

Na PH 2004 v Aténach vybojoval pre Slovenskú republiku i pre seba zlatú medailu v dvojhre. Je držiteľom dvoch strieborných a dvoch bronzových medailí z PH 1996 v Atlante a PH 2000 v Sydney. Na majstrovstvách sveta (MS) telesne postihnutých v roku 2002, na Taiwane, získal titul majstra sveta v súťaži družstiev a v roku 2006  švajčiarskom Montreaux na MS telesne postihnutých sa stal vicemajstrom sveta v individuálnej súťaži.

Nie je to však výpočet všetkých jeho medailových umiestnení. Nás okrem toho zaujala jeho skromnosť a život v pravde. Pozoruhodný životný štýl, ktorý sa skladá z jeho každodenných rozhodnutí, jeho reakcií, slov a hlavne skutkov.

Osobitne by sme mali skloňovať olympijskú prítomnosť Alojza Sokola. Robíme tak prostredníctvom citácie z článku  skúseného redaktora, Gabriela Bogdányiho.

 Citujeme:

“ Slovenská atletika sa môže pýšiť šiestimi olympijskými medailistami – dvoma ešte z uhorskej éry (Alojz Sokol, Móric Kóczán), tromi z československej (Eva Šuranová, Imrich Bugár, Jozef Pribilinec) a jedným z čisto slovenskej (Matej Tóth). 

Prvý z nich, syn Jozefa Sokola z Banskej Bystrice a Emílie Holubovej z Malužinej, sa narodil presne pred 150 rokmi 19. júna 1871 v Hronci. (Článok G, Bogdányiho vyšiel na portáli Slovenského atletického zväzu 19. júna 2021 – poz. autora tohto publicistického celku)   

Alojz Sokol sa do histórie zapísal nielen ako prvý zo Slovenska pochádzajúci olympionik, ale aj prvý medailista novovekých hier. Bol jediný náš rodák v uhorskej výprave na premiérových OH 1896 v Aténach. V prvej atletickej disciplíny histórie novovekých olympiád, behu na 100 m, štartoval v uhorskom drese s jednotkou na hrudi v prvej dráhe úvodného z troch rozbehov. Vo finále, do ktorého postúpil časom 12 ¾ sekundy z druhého miesta, skončil senzačne tretí za 12,6 s. 

V júni minulého roku sa v Hronci pri Brezne konali oslavy 100 – ho výročia založenia futbalového oddielu pri Hrončianskom atletickom klube, odkiaľ pochádza náš prvý olympionik Alojz Sokol. V občasníku “Noviny z našej dediny” starosta Bohuslav Nemky na slávnostnom akte osláv osobnosť Alojza Sokola a spoluprácu s Olympijským klubom verejne ocenil. Viacerí, ktorí pri tejto príležitosti prevzali vyznamenania tento akt oceňovali aj v bežných debatách. Na snímke zľava vidíme ocenených ocenených Jána Janeka, ktorý už dnes nežije, Daniela Kránera a Jozefa Kovalšíka. | Foto: archív autora článku

Ozajstnú medailu nezískal iba preto, lebo ju udeľovali len prvým dvom – víťazovi striebornú a druhému medenú.

V tom čase 25-ročný Sokol reprezentujúci budapeštiansky klub MAC (v olympijských výsledkoch figuruje s maďarskou verziou svojho mena Alajos Szokolyi) štartoval aj v ďalších disciplínach. V trojskoku, ktorý sa skákal na jeden pokus hneď ako finále, skončil štvrtý výkonom 11,26 m, no v rozcvičovacom pokuse mu namerali dokonca 12,30 m!

V rozbehu na 110 m prekážok mu Francúz Reichel skopol prekážku do jeho dráhy, takže spadol, napriek tomu dobehol zarovno s ním na 2. mieste – rozhodcovia sa však nevedeli dohodnúť, kto skôr, a do finále pustili iba víťazov dvoch rozbehov. Podľa niektorých zdrojov bol prihlásený ešte na ďalšie tri disciplíny, ale zrejme v nich už neštartoval.

Alojz Sokol sa s atletikou zoznámil na strednej škole v Banskej Štiavnici, kde existoval od roku 1884 Akademický atletický klub. Počas vysokoškolského štúdia medicíny ako člen MAC Budapešť utvoril uhorské rekordy v piatich disciplínach. Rok po aténskych OH inicioval založenie Uhorského atletického zväzu (1897). Po sobáši s rakúskou grófkou Charlottou Berchtoldovou (1900), s ktorou sa zoznámil ako v Šahách pracujúci (nedoštudovaný) lekár, žil s ňou aj ich piatimi deťmi v Bernecebaráti.   

Aspoň spomenúť by sme mali napríklad aj Ferdinanta Daučíka, o ktorom však napísal knihu s kvalitným obsahom  redaktor najstaršieho denníka u nás, v Slovenskej republike – Športu – Miroslav Staško, rodák z Vranova nad Topľou. 

Takmer každý z tých, ktorých vôbec nie náhodou spomíname nám ukazovali a ukazujú, že život sa dá žiť s elánom, vášňou, túžbou vnútorným nastavením. Zaujímavé je podrobnejšie bližšie spoznávať a skúmať také životy. Konfrontovať ich v našich myšlienkach. A ešte jedna pozoruhodnosť zo životov tých, ktorí  sú uvedení v tomo pokuse o besednicu, všetci začínali športovať s odvahou.

Zaoberať sa tým znamená aktívne spolupracovať napríklad aj so Združením športu, kultúry a turizmu, ktorému nechýbajú roky kvalitnej spolupráce aj so zahraničím. Len si to akosi mnohí nechceme všímať a spoznávať detailnejšie. Spomínané združenie napríklad úzko spolupracuje u nás aj so Spoločnosťou slovenských velikánov, tiež súkromným portálom Duklasport.sk.

Peter Ondavský