Architekt atletickej chôdze na Slovensku
Úvodné foto: Táto fotografia z Vysokých Tatier ( vľavo Juraj Benčík) pripomína chvíle, kedy Juraj Benčík so svojim zverencom Jozefom Pribilincom ešte iba snívali o olympijskej medaile. Už vtedy, presne v Smokovci, sa venovali aj taktickej prípravy na súťaž s kvalitnými súpermi svetovej atletickej chôdze. Nie náhodou sa mi táto fotografie od Jána Soukupa dostala do môjho archívu prostredníctvom strieborného olympionika z Mníchova, od fotografa Petra Pospíšila. Znie to možno neuveriteľne, ale pravdivo, Peter Pospíšilpomohol v hádzanárskej bráne Československa k zisku striebornej medaily, na spomínaných OH ešte v roku 1972. | Foto: Ján Soukup
Aj taký prívlastok, ktorý používam v titulku tohto publicistického príspevku, si zaslúži právom reprezentant atletickej chôdze ešte z dresu Československa, Juraj Benčík. Prvý raz som ho oslovil dávno, koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď sme spolu vystupovali z Pražského rýchlika, na Železničnej stanici v Banskej Bystrici.
Dovtedy som ho poznal iba z novín, ako reprezentanta Československa v atletickej chôdzi. Vtedy, na ceste do Banskej Bystrici sedel v staručkom drevenom kupé rýchlika oproti mne. Nevedel som, že kto je ten mladý človek, s tou krásnou taškou v rýchliku, položenou nad ním na vlakovej poličke z dreva, pre moje vnútro s najkrajším nápisom na nej. Až keď som ho oslovil, že idem na Duklu, či mi nevie povedať kde má sídlo? On mi na to: „ Poď, pôjdeme spolu.“ Na spomínanej veľkej športovej taške bolo logo AS Dukla Banská Bystrica. Začali sme v miestnej doprave viesť debatu, ktorú vedieme do dnešných dní. Debatujeme hlavne o športe, Dukle zvlášť, vždy keď sa stretneme.
Ak sa ma na neho niekto spýta, že aký je to tréner, zvyknem odpovedať. On je trénerský mág, ba architekt atletickej chôdza na Slovensku, ktorý trénoval medailovo z olympijských hier, majstrovstiev sveta a majstrovstiev Európy najúspešnejší kolektív. Toľko cenných medailí a výborných umiestnení v atletickej chôdzi v jednom časovom období do dnešného dňa zatiaľ žiaden kolektív ani z Československej republiky, ale ani zo Slovenska už takú zbierku úspechov nezaknihoval.
Mám na mysli štvoricu špičkových chodcov svetového rangu Jozefa Pribilinca, Pavla Blažeka, Romana Mrázka a Pavla Szikoru, ktorý bol druhý na 50 km trati v roku 1984 na pretekoch Družba v Moskve, hneď za Andrejom Perlovom, ktorý sa stal olympijským víťazom v roku 1992 v Barcelone.
Samozrejme, úžasnou pretekárskou osobnosťou v tomto druhu športu bol na 50 km trati Matej Tóth. Toho tiež, podobne ako Jozefa Pribilinca, trénoval 11 rokov práve Juraj Benčík, o ktorom budú ďalšie riadky.
Giulio Andreotti, kresťansko-demokratický politik, doživotný senátor, taliansky predseda vlády v rokoch 1972-73, 1976-79 a 1987-1991 a bývalý minister zahraničných vecí 1983-1985.práve jeho synovec patril k zaujímavým postavám európskej atletickej chôdza medzi veteránmi aj vďaka svojej výkonnosti, ktorou sa pred rokmi prezentoval aj pod Pamätníkom SNP v Banskej Bystrici, presne tam, kde sa v druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia prezentoval víťazstvami aj Juraj Benčík. Aj o tom sa s Andreottim juniorom zhováral práve neďaleko spomínaného Pamätníka SNP aj autor tejto publicistiky. | Foto: Marek Čecho
Svetoznámy Matej Tóth pod touto úžasnou trénerskou autoritou atletickej chôdze sveta, získal prvú veľkú medailu medzi dospelými na Svetovom pohári. Dnes je málo takých, ktorí si pamätajú, že svoju veľkú prvú medailu medzi špičkovými pretekármi sveta získal Matej Tóth ešte na Svetovom pohári v mexickom meste Chihuahua pred 24. rokmi dňa 15. mája. Potom medzi dospelými, medailu zlatú - olympijskú v brazílskom meste Rio de Janeiro (2016) a na MS v čínskom meste Peking (2015) Okrem toho získal aj 2 strieborné medaily na majstrovstvách Európy v rokoch 2014 a 2018.
Jozef Pribilinec, ktorý získal pre Slovensko vôbec prvú zlatú medailu na OH v Soule v roku 1988. Vo svojej zbierke ich má dnes celkom štyri. Všetky z najprestížnejších pretekov sveta a Európy. Tú prvú získal ešte v roku 1983 na Svetovom pohári v nórskom Bergene na 20 km trati. Tento pohár bol známy aj pod názvom Lugano Trobhy a náš slávny olympionik časom 1.19:30 hod. tam utvoril na uvedenej trati aj svetový rekord. V roku 1983 sa konali tiež premiérové majstrovstvá sveta v atletike. Miestom konania boli fínske Helsinky. Práve mesto, v ktorom získali zlaté olympijské medaily naši slávni olympijskí víťazi z roku 1952, fenomenálny Emil Zátopek celkom 3 zlaté ( v behoch na 5000 m 10 000 m a v maratónskom behu) jeho manželka Dana v hode oštepom a Slovák Janko Zachara (v boxe - perová kategória) všetci z klubového ATK Praha.
O 21 rokov neskôr, reprezentanti z vtedajšieho Česko - Slovenska tam získali 9 medailí (4 zlaté, 3 strieborné, 2 bronzové), čo v medailovej bilancii znamenalo štvrté miesto za vtedajšími atletickými veľmocami NDR, USA a ZSSR. Zo slovenských pretekárov sa o striebornú medailu v atletickej chôdzi na 20 km medaily postarali Jozef Pribilinec, reprezentant klubovej Dukly Banská Bystrica. Zlatú medailu pre Československo získal vtedy Slovák Imrich Bugár, v hode diskom – s klubovou príslušnosťou v Dukle Praha. Pre lepšie ocenenie tohto velikánskeho úspechu je potrebné povedať, že uvedených MS sa zúčastnilo 153 krajín.
Keď sme toto všetko čo je napísané v tomto spomienkovom mediálnom zastavení oprášili od mediálneho prachu nepotrebnosti, Juraj Benčík mi okrem iného povedal. „Dnes už na také úspechy akosi zabúdame. Platí však stále, že čas, láskavé slovo a láska sú neviditeľnými hodnotami. Preto rád pokračujem v organizovaní „ Žiackej chodeckej ligy na Slovensku“....Po týchto slovách som ho prerušil otázkou: „Ak sa dobre pamätám, mladí reprezentanti ešte z mládežníckych kategórií: Patrik Spevák, Miro Úradník, ale aj Patrik Nemčok patrili medzi žiakmi medzi prvých, ktorí okúsili prakticky v mládežníckom veku atmosféru reprezentačných štartov v atletických tričkách Slovenskej republiky ?“
Jeho odpoveď znela. „Patrili medzi prvých, ktorí na sebe začali systematicky pracovať. Dnes je ich už oveľa viac. Dalo by sa spomínať aj na ďalších, napríklad na bratov Bátovských, alebo Jakuba Mažgúta, ktorý skončil nedávno druhý na 10 km na jubilejnom 60. ročníku Olomouckej dvadsiatky v chôdzi v novom osobnom rekorde 43:31 min. sa posunul od roku 2018, kedy s atletickou chôdzou v BCF Dukla začal, do reprezentačného výberu svojej vekovej kategórie. O ďalších mnohých by sa dalo na základe ich výkonnosti a sebadisciplíny od tých najmenších hovoriť podobne. Samozrejme u tých najmladších to vyžaduje aj úzku, neformálnu spoluprácu s ich trénermi. Pre Jakuba by mohol byť 18. apríl 2026 dňom ďalšej motivácie pre nárast svojej pretekárskej kvality“... Hovoríš - s ich trénermi. Viem, že ty sa venuješ prostredníctvom súťaže, ktorú uvádzame, v BCF Dukla Banská Bystrica viacerým skupinám. Ako to v tej tvojej trénerskej práci chodí?
„Pod palcom som z počiatku mal v BCF Dukla zvyčajne 6 až 8 rôznych skupín. Dnes už má tento klub viac trénerov. Deti prichádzajú a odchádzajú, ale celkovo ich je vždy okolo sto až stodvadsať. Na tréningoch. Trénovať chodím každý deň okrem nedele, niektorý deň mám dokonca až tri tréningy. Nie je to málo, ale – ešte stíham,“.
Juraja poznám ako človeka, ktorý sa pre atletickú chôdzu narodil. Nikdy by nemala Dudinská päťdesiatka takú expanziu do svetovej atletickej chôdze. Keď som sa v Dudinciach na toto, prečo je tomu tak opýtal podaktorých, ktorí ho dobre poznajú, povedali mi stručne: Juraj na Dudince nedá dopustiť. Ale, však ty ho poznáš z nás najdlhšie. Zo žijúcich dlhodobo s Duklou, okrem Zdena Michnu isto. Oponoval som. Sú tu napríklad aj Dušan Valent, alebo Andrej Hunčík...
Dnes má Juraj 81 rokov. Na základe jeho práce prostredníctvom pozitívnych trénerských výsledkov hodno skonštatovať: Nie je dôležité koľko má tréner rokov, dôležitejšie je, koľko trénerského života a v akej kvalite dal do nich.
Keď som sa po krátkom rozhovore na MS atlétov v japonskej Osake opýtal olympijského víťaza v atletickej chôdzi na 50 km trati a strieborného medailistu na trati 20 km na tých istých olympijských hrách v Los Angeles, neskôr ministra športu v Mexiku, Raúla Gonzáleza Rodrígueza či mi bude môcť počas pobytu v Dudinciach, kde chodieval na Dudinskú päťdesiatku, venovať čas na rozhovor, pritakal. A svoj sľub dodržal. Tento držiteľ olympijského rekordu na spomínanej olympiáde v roku 1984 o niekoľko rokov neskôr v Dudinciach povedal: „Dudince vnímam ako mekku atletickej chôdze na svete. Vďaka Jurajovi Benčíkovi. Ten tak ako Kúpele Dudince píše vďaka kvalite svojej náročnej trénerskej práce tiež nádhernú históriu slovenskej, ba dnes už i svetovej atletickej chôdzi. Aj kúpele Dudince sú svetového rangu. Človek sa tu cíti aj kvôli tomu tichu a teplu, ale ja aj pre vzácne kvalitnú organizáciu Dudinskej päťdesiatky, veľmi dobre.“
Po týchto slovách som mu pekne poďakoval. Povedal som si vtedy, len sám pre seba. Múdry a rozhľadený je ten človek. Velikán. Mal som o ňom naštudované, že v rokoch 1988 – 1994 bol riaditeľom Národnej športovej komisie, čo je funkcia ekvivalentná ministrovi športu. Uvažoval som aj nad jeho ďalším vyjadrením, keď povedal: „ Aj Kúpele Dudince sú svetové. Majú tiež svoju bohatú históriu.“... Spomenul tiež svetoznámeho trénera atletickej chôdze Mexika „Padre de la Marcha atletico en Mexico“ ( otec atletickej chôdza v Mexiku)., vysoko hodnoteného aj Jurajom Benčíkom, Jerzyho Hauslebera.
Jurajovi som do dnešného dňa netlmočil tieto slová slávneho Ráula Gonzálesa Rodrígueza. On oboch z Mexika pozná z aktívnej pretekárskej činnosti ešte ako aktívny atlét, majster Československa v chôdzi na 50 km a 5 x majster Československa v chôdzi na 20 km. Samozrejme, ešte viac sa s chôdzou v Mexiku zoznámil osobne počas sústredení so svojimi zverencami. Keď som sa ho opýtal, ktorý chlebíček je tvrdší, ten odrezaný pre športovca, alebo ten trénerský? Usmial sa po takej otázke, aby vyriekol: „ Pre koho ako? Pre mňa je náročnejšia rozhodne práca trénera. Ako pretekár zodpovedáš len sám za seba. Ako tréner aj za mnohých ďalších. Je to výrazne väčšie bremeno. Špičkový tréner musí milovať svoju robotu, musí mať dobrú intuíciu a nesmie mu chýbať odvaha. Niet nad pocit, keď zistíš, že to robíš dobre. Tréner je ako chemik v laboratóriu, či ako slávny ruský šľachtiteľ a ovocinár, Mičurin. Každému v rámci tréningu namixuješ niečo špecifické a čakáš, čo z neho bude. Krásne je i to, keď tvoja práca prináša radosť iným. Napríklad po olympiáde v Soule 1988 ma na ulici zastavovali úplne cudzí ľudia a ďakovali mi za pekný zážitok z Pribilincovej zlatej dvadsiatky…“
Benčíkovci založili v Dudinciach svetové preteky. Juraj, kedy si začal a prečo, že raz budeš trénovať svojich pretekárov aj počas sústredení v Dudinciach? Tu je jeho odpoveď: „Všetko to začalo v mojej hlave vtedy, keď som si ako mladý tréner dal otázku: Prečo takí veľkí a vo svojom športe uznávaní trénerskí šíbri, ako páni Kamil Haťapka s reprezentáciou Československa a Anton Malatinský so slávnou Trnavou, začali chodiť na sústredenia do Dudiniec? Zistil som to po prvom sústredení. Kvalitná voda, ticho, skutočná oáza pokoja na duši a veľa teplých dní už v čase, keď tam zíde sneh. Pri prvom sústredení mi pomáhali v roku 1982 chodec Milan Belko a v tom čase začínajúci redaktor Jozef Polešenský, rodák z Trnavy. Hneď na úvod pomohol aj vtedajší riaditeľ hotela Tehliar ( dnešná Flóra) Jozef Bocian.“
Aj na základe tejto odpovede je Juraj Benčík, nie len trénerom, ale aj vizionárom a tvorcom charakterov. Je chvályhodné, že aj vo vedení kúpeľných domov Rubín, Smaragd, Minerál, takých ľudí dnes už nachádzame. Aké je slovo na záver tohto publicistického príspevku?
Čo Pribilincovo zlato zo Soulu? Na základe rozhovorov s ním viem, že Juraj je práve naň vo svojej trénerskej kariére najviac hrdý. Váži si však každú medailu, ktorú stovky chodcov, ktorí prešli jeho trénerskou školou, získali – či už na domácich šampionátoch, alebo vrcholných svetových a európskych podujatiach. „Takisto som hrdý na to, že väčšina mojich zverenkýň a zverencov pochopila, že popri športe je potrené vzdelávať sa. Mnohí ku mne prišli s učňovkou, a keď končili kariéru, mali vysokoškolský diplom. Viacerí sa uchytili aj v bežnom živote – sú z nich lekári, právnici, docenti. Peťo Korčok je tiež úspešným absolventom vysokoškolského štúdia v oblasti telesnej výchovy a športu, ale je zároveň predseda nášho Slovenského atletického zväzu. Som hrdý, že od roku 1978 som mal vyše štyri desaťročia pretekára na každom vrcholnom podujatí.“
